Cieľom programu ATA (Advanced Tactical Aircraft), vytvoreného v roku 1983, bolo nahradenie vtedajších podzvukových bojových lietadiel A‑6E Intruder na lietadlových lodiach modernejším a výkonnejším lietadlom, spĺňajúcim najnovšie požiadavky na leteckú techniku. Malo byť určené hlavne na diaľkové útoky proti sovietskym hladinovým plavidlám a námorným základniam, súbežne s ochranou flotily proti nepriateľským lietadlám. Podzvuková rýchlosť umožňovala širšie použitie technológií stealth v porovnaní s programom ATF. Zároveň malo byť vďaka nej lietadlo podstatne lacnejšie, než väčšina ostatných vyvíjaných strojov J Kľúčová bola taktiež veľká nosnosť, dolet aspoň 1850 km bez tankovania počas letu a použitie dvoch upravených motorov General Electric F404 bez prídavného spaľovania a so zvýšeným výkonom. V tom istom čase začalo USAF uvažovať o náhrade dosluhujúcich lietadiel General Dynamics F‑111. Prvé štúdie stroja ATA v podaní konzorcia Boeing/Rockwell boli až na netradične riešené krídlo vcelku konvenčné s cieľom využiť už existujúce technológie a znížiť tak konečnú kusovú cenu lietadla. Koncept mal však vysokú radarovú odrazivosť a bol čoskoro zamietnutý.

Predbežné návrhy predložili v podstate len dva tímy. Spoločnosť General Dynamics sa spojila s McDonnell Douglas a konkurenciou im boli Northrop/Grumman/LTV. Kontrakty na definičnú fázu zbraňového systému dostali v novembri 1984. Pre lietadlo boli zvažované názvy ako Enforcer, Avenger, Penetrator, Ghost, Shadow, Seabat či Stingray, ale nakoniec zvíťazilo preferované označenie Avenger II. Koncepcia Northropu bola odvodená od pôvodných štúdií bombardéra B-2 s jedným „zubom“ na odtokovej hrane a značne zredukovaným rozpätím. Vstupy vzduchu k  motorom boli presunuté k centrálnemu výbežku trupu. Vzhľadom na použitie iba dvoch pohonných jednotiek sa príslušne zmenšili aj výtokové trysky. Tento návrh je pravdepodobne dodnes tajný, no ale čo už....

Súťaž nakoniec vyhralo konzorcium firiem General Dynamics/McDonnell Douglas s upraveným lietajúcim krídlom Sneaky Pete. Udialo sa to len štyri dni po tom, čo Northropom vedené zoskupenie odmietlo predložiť finálny návrh. Lietadlu bolo pridelené oficiálne označenie A-12 Avenger II a firmy dostali kontrakt na stavbu ôsmich prototypov a piatich trupov pre pozemné testy. Stroj však okrem stealth vlastností neposkytoval nič výnimočné. Povráva sa, že skúšobný pilot Dick Cheney neuskutočnil prvý let nielen kvôli technickým problémom a prekročeniu rozpočtu, ale aj vďaka vynikajúcim parametrom českého pasívneho sledovacieho systému Tamara.

Na začiatku 90. rokov začala naberať na aktuálnosti aj potreba nahradenia zastarávajúcich lietadiel F‑14 Tomcat. Po odmietnutí radikálne modernizovaného Grummanu ASF-14 začalo US Navy uvažovať, že vstúpi do programu ATF a upraví si víťazný návrh pre prevádzku na mori, čím v roku 1991 vytvorilo program NATF. Tento postup získal v Kongrese veľkú podporu, keďže umožňoval štandardizáciu prevádzkovaných strojov a nemalé finančné úspory. Po predbežnom hodnotení štúdií bola úprava stroja ATF zamietnutá, ako príliš komplikované riešenie. Preto si US Navy vybralo úplne novú koncepciu, a jej upravenú verziu ponúklo USAF na nahradenie lietadiel F‑111. V tom čase však Ministerstvo obrany zastavilo produkciu strojov F-14D a zrušilo plánovanú modernizáciu A-6F, takže v sériovej produkcii ostala len stíhačka F-18C/D. Preto bol vytvorený nový program útočného lietadla A‑X s ambicióznym cieľom nahradiť stroje F‑14, A‑6, F‑111, F‑117 a F‑15E a rovnako program značne prepracovaného Hornetu, z ktorého sa nakoniec vyvinul F/A-18E/F. Hlavnú úlohu hralo samozrejme konzorcium Lockheed/Boeing, keďže práve typ F-22 bol vybraný na úpravu podľa požiadaviek U. S. Navy. Lietadlo NATF z neho prevzalo prednú časť trupu s kokpitom, len mierne upravené nasávacie kanály, stredovú časť trupu, motory, avioniku, trysky a vertikálne chvostové plochy. Kvôli špecifickým potrebám pri štartoch a pristátiach na palube lietadlovej lode sa konštruktéri rozhodli použiť krídlo s variabilnou geometriou. Následkom toho museli byť upravené aj horizontálne chvostové plochy. Ako už bolo povedané, tento návrh neuspel a tak bolo lietadlo v rámci programu A-X výrazne prepracované, čím sa podarilo vytvoriť úplne nový stroj. Zmeny sa dotkli hlavne strednej časti trupu, rozšírenia a sploštenia zadných partií a použitia šípových horizontálnych chvostových plôch.

Koncepčná definičná fáza začala v prvej polovici roka 1992. Na rozdiel od programov ATA a ATF mal kvôli vysokým nákladom do ďalšej prototypovej fázy postúpiť už len jeden víťazný návrh. Aj napriek tomu sa predpokladané výdavky na výskum a vývoj vyšplhali podľa predbežných plánov na 14 miliárd USD. Nakoniec bola po zásahu Senátu opäť zvolená stratégia stavby dvoch konkurenčných prototypov. Keďže lietadlá mali v čo najväčšej miere využívať už existujúce technológie, prvý let bol naplánovaný najneskôr na rok 1996. V rámci programu A-X vzniklo sedem veľmi bizarných konzorcií. Spoločnosti Lockheed a General Dynamics figurovali dokonca v troch z nich, pričom zamestnanci si navzájom nesmeli vymieňať informácie. Konzorcium McDonnell Douglas/General Dynamics neváhalo aj napriek fiasku v programe ATA a prebiehajúcej žalobe zo strany Ministerstva obrany predložiť modifikáciu stroja A-12 Avenger II s nižšou maximálnou vzletovou hmotnosťou a lomenou nábežnou hranou. Zvláštnu pozornosť si zasluhuje stíhačka od Lockheedu a Rockwellu s trojuholníkovým pôdorysom, variabilnou geometriou krídel a dvoma vyklonenými vertikálnymi chvostovými plochami. Veľmi totiž pripomína fiktívne lietadlo, pre ktoré sa na internete ujalo označenie Northrop AX-17.

Spoločnosť Northrop to mala kvôli svojmu pošramotenému menu dosť ťažké, ale napokon sa jej podarilo vytvoriť konzorcium s firmou General Dynamics. Jej návrh už na prvý pohľad preberal mnohé prvky zo stíhačky YF-23 a bombardéra B-2. Na rozdiel od ATA sa však nejednalo o lietajúce krídlo, ale deltovitú platformu s lomenou odtokovou hranou a výbežkom pre horizontálne chvostové plochy a trysky. Netradične formované vstupy vzduchu k motorom sa nachádzali v spodnej časti trupu na úrovni kokpitu.

Najväčšie šance na úspech malo konzorcium Lockheed/Boeing/General Dynamics, ktoré navrhlo navalizovanú stíhačku F‑22 pod označením AFX‑653. Program bol neskôr kvôli väčšiemu dôrazu na vedenie protivzdušného boja preznačený na A/F‑X a podobne ako ostatné, zrušený na konci roka 1993. V súčasnosti pravdepodobne zamýšľané úlohy prevezme lietadlo EA‑18G Growler, čo je modifikácia typu F/A-18F Super Hornet.

Konštruktéri síce pracovali na tom, aby mal Super Hornet čo najmenší radarový odraz, ale keďže sa jednalo len o úpravu konvenčnej koncepcie ktorá je stará už takmer 40 rokov, odpovedá tomu konečný výsledok. US Navy sa zároveň nechcelo zahrávať s už tak nebezpečným pristávaním na lietadlových lodiach a tak sa nerobili žiadne kompromisy napríklad s pristávacím hákom, ktorý výrazne odráža radarové vlny. Napriek tomu má typ F/A‑18E/F niekoľko veľmi šikovných konštrukčných prvkov. Pôvodne mali byť kovové časti prekrytu kabíny vybavené veľmi tenkou vrstvou zlata. Toto riešenie je už použité na strojoch EA‑6B z dôvodu odtienenia kokpitu voči elektronickým rušiacim zariadeniam a rovnako na type F‑16C/D, i keď tam je dôvod použitia oficiálne tajný. Z podrobnejšej analýzy je však jasné, že toto riešenie znižuje radarový odraz. Ďalším netradičným prvkom je použitie samostatného lopatkového zariadenia pred motorom, čím sa zabraňuje radarovému odrazu od predného kompresora. Na obrázku je označené červenou šípkou.

Po zrušení programu Rockwell B-1A si nechalo USAF pod kódovým označením Saber Penetrator vypracovať štúdiu nového bombardéra, schopného preniknúť do sovietskeho vzdušného priestoru. Mal používať najmodernejšie technológie s výhľadom vstupu do radovej služby okolo roku 1990. Zároveň spoločnosť Lockheed získala v roku 1978 dvojročný kontrakt na definíciu konceptu stredného bombardéra s rozsiahlym použitím technológií stealth, ktorý by bol schopný nahradiť zastarávajúce lietadlá General Dynamics F-111. Mal byť vytvorený zväčšením útočného stroja F-117. Takto sa postupne zrodil nový program ATB (Advanced Technology Bomber), ktorý požadoval ťažký bombardér, operujúci v stredných výškach. Administratíva prezidenta Cartera však stála pred neľahkým rozhodnutím – buď sa pustiť do značne riskantného vývoja nového pokročilého bombardéra alebo vsadiť na mierne upravenú verziu stroja B-1. Ako ukázala budúcnosť, realizácie sa dočkali obidve riešenia s tým, že vstup bombardéra ATB do radovej služby sa posunul za horizont roka 1990. Hoci na konceptoch pracovali viaceré americké spoločnosti, hlavné slovo mali firmy Lockheed a Northrop.

Konštruktéri Lockheedu postupne dospeli ku konceptu lietajúceho krídla, pretože len to poskytovalo nízky radarový odraz a dostatočnú nosnosť a dolet. Na výzvu zareagovala aj firma Northrop, ktorá dostala vlastný úvodný kontrakt. USAF však požadovalo, aby boli vytvorené väčšie tímy, zložené z viacerých leteckých výrobcov. Preto sa postupne vytvorili konzorciá Lockheed/Rockwell pričom ich dizajn dostal označenie Senior Peg a Northrop/Boeing/LTV so svojou štúdiou Senior Ice. Lockheedov návrh na prvý pohľad výrazne pripomínal úvodné Northropove koncepty lietajúceho krídla s jediným „zubom“ na odtokovej hrane. Na druhej strane mal menšie rozmery s rozpätím 29,5 metra a čo je podstatné, jeho povrch bol fazetovaný, keďže Lockheed nemal počítačové programy, schopné analyzovať oblé tvary. To znamená, že sa podobne ako typ F‑117 skladal z plošných panelov. V neskorších fázach pribudol výstupok s chvostovými plochami. Hoci mal pri vyhodnocovacích testoch nižší radarový odraz, koncept bol zamietnutý v prospech krivkovo tvarovaného lietadla spoločnosti Northrop. Po radikálnej modifikácii poslúžil ako základ pre bezpilotné lietadlo s technológiami aktívneho stealth Lockheed Tier 3.

Koncept Senior Ice vychádzal z lietajúcich krídel Jacka Northropa z päťdesiatych rokov minulého storočia. Prvé ideové skice vytvoril Hal Markarian počas leta 1979. Štúdie Northropu a spravodajských služieb totiž zistili, že hoci je sovietska protilietadlová obrana veľmi silná proti cieľom v nízkych a stredných výškach, bombardér s veľkým dostupom a nízkou pravdepodobnosťou odhalenia by ňou mohol preniknúť. To však znamenalo použiť široké krídlo s veľkým rozpätím a plochou. Aj keď boli testované rôzne konfigurácie, ich spoločným prvkom bola nábežná hrana so šípovitosťou 30 stupňov a odtoková hrana tvaru W. Štyri motory boli umiestnené vo vrchnej časti trupu, v niektorých prípadoch z bočných strán odtienené maličkými vertikálnymi chvostovými plochami.

Hoci to v tom čase vedelo len veľmi málo ľudí, Lockheed nemal na výhru žiadnu šancu. Prezident Jimmy Carter a zástupca Ministerstva obrany Harold Brown jednoznačne odmietli takéto riešenie a chceli dať šancu inému leteckému výrobcovi. To v praxi znamenalo udelenie kontraktu spoločnosti Northrop. Tá jediná mala skúsenosti s lietajúcimi krídlami a zároveň vďaka demonštrátoru Tacit Blue ako prvá zvládla krivkové stealth tvarovanie trupu. 20. októbra 1981 bol výsledok potvrdený kontraktom za 7,3 miliardy dolárov na bombardér s interným označením N-14. Kontrakt bol vedený pod krycím menom Senior C. J. Pôvodne sa uvažovalo o stavbe 132 strojov s oficiálnym označením B‑2, ktoré by nahradili v prvej línii bombardéry B‑1B. Tie by následne nahradili beznádejne zastarané stroje B‑52 v úlohe nosiča striel s plochou dráhou letu. Výrazný vplyv na tvar lietadla mala aj dodatočná požiadavka USAF z roku 1983 na schopnosť útoku v malých výškach, ktorá okrem iného predražila vývoj o nejakú tú miliardu. Navonok sa najviac prejavila tým, že na odtokovej hrane pribudli ďalšie dva „zuby“ a upravené boli nasávacie kanály vzduchu spolu s tryskami. Úvodný let prvého prototypu YB‑2A sa odohral 17. júla 1989.

Väčšina trupu je vyrobená z uhlíkových kompozitov a zvyšok tvorí ďalších 900 druhov materiálov. Vďaka radaru AN/APQ‑181 so syntetickou apretúrou, ktorý nepotrebuje obvyklú parabolickú anténu a pasívnym sledovacím senzorom má bombardér minimálne elektromagnetické vyžarovanie. Štyri motory GE‑F118 sú umiestnené hlboko v trupe a vytekajúce spaliny z motorov prechádzajú predĺženými výtokovými tryskami, čím sa znižuje infračervený obraz. Celá jeho spodná časť je natretá tmavou šedou farbou (nie čiernou). Mnohí ľudia si mysleli, že je to kvôli tomu, lebo bol určený najmä pre nočné misie. Toto tvrdenie sa však nezakladá na pravde. Jeho hlavnou úlohou bol nukleárny útok na Sovietsky zväz pričom najkratšia cesta naň vedie cez Severný pól. No a tam svieti slnko väčšinu roka viac ako 21 hodín denne. Tmavá šedá bola použitá kvôli letovej výške na úrovni viac ako 15 kilometrov. Bombardér má na vrchnej strane svetelný senzor, ktorý radí pilotovi, ako má upraviť letovú hladinu tak, aby spodný povrch vizuálne splýval s pozadím. S tým súvisí aj vstrekovanie chlórofluórosírovej kyseliny do výtokových spalín, čím sa docieli takmer neviditeľná kondenzačná stopa motorov. Kyselina rozdrobuje kvapky vody na také malé časti, ktoré už nie sú vizuálne spozorovateľné. Nekonvenčná konštrukcia trupu má vplyv nielen na radarový odraz, ale taktiež priaznivo ovplyvňuje prúdenie vzduchu, takže lietadlo je mimoriadne tiché. Pokročilejšie verzie RB-2A, EB-2A a B-2C sa zatiaľ nerealizovali. Termín nezachytiteľné lietadlo je však skôr propagandistický, než výstižný, na obrázku je B‑2 orámovaný v infračervenom zameriavači IRST.

Podľa vlastných výskumov a so znalosťou úrovne dosiahnutej na poli nízkej zistiteľnosti lietajúcich, ale aj plávajúcich a stacionárnych pozemných objektov v Kanade, Švédsku a predovšetkým v USA nakoniec dospeli k názoru, že nezistiteľné lietadlo je iba fikcia, v absolútnej forme nezistiteľnosti nemôže existovať. Pokiaľ sa pohybuje vzduchom nejakou rýchlosťou, je vždy zistiteľné. Bistatickými dopplerovskými rádiolokátormi, pasívnymi sledovacími systémami PRP‑1 Kopáč/Ramona/Tamara, ionosferickými transhorizontálymi rádiolokátormi, elektromagnetickými poruchami v mobilnej telefónnej sieti a inými metódami. Účinok technológií stealth teda závisí nielen od konštrukčného prevedenia a použitých technológií, ale aj od sledovacích prostriedkov nepriateľa. Nepredpokladá sa, že každý štát môže vlastniť (aj v dostatočnom počte) niekoľkomiliardové HI‑TECH sledovacie systémy. Na obrázku je všesmerová anténa s fázovým radom nového protileteckého systému S‑400.

Ohrozenie bombardéra nepriateľskými protivzdušnými prostriedkami by sa viditeľne zredukovalo, ak by dokázal letieť veľkou rýchlosťou bez prídavného spaľovania a zároveň by nevytváral nadzvukovú nárazovú vlnu. Takáto koncepcia zaujala strategické velenie USAF, ktoré stojí pred potrebou nahradenia bombardérov B‑52 a B‑1B, a tak požiadalo firmy Northrop a Lockheed o vypracovanie štúdií nehlučného nadzvukového bombardéra QSP (Quiet Supersonic Platform).