V osemdesiatych rokoch bolo vytvorených niekoľko programov na vývoj lietadiel typu stealth, ktoré však nedospeli až do štádia realizácie. Jedným z nich sa stal Senior Citizen s evidenčným číslom PE0401316F. Pod týmto kódovým označením sa skrývalo lietadlo typu V/STOL s charakteristikami stealth, určené na taktickú prepravu špeciálnych vojenských jednotiek (v počte dvanástich mužov a jedného vozidla triedy Hummer). Svoje návrhy predložili firmy Lockheed, Northrop a pravdepodobne aj Boeing, pričom tie niesli označenie SOFA (Special Operation Forces Aircraft). V prípade spoločnosti Northrop šlo o lietadlo, odvodené od bombardéra B-2 Spirit, s rozpätím približne 30 metrov. Na dosiahnutie charakteristík V/STOL boli preštudované viaceré možnosti od ôsmich zdvihových motorov až po štyri dúchadlá, poháňané hriadeľom od motorov pre dopredný let. Vstupy vzduchu k nim sa nachádzali na nábežnej hrane vedľa kokpitu, podobne ako na stroji A-12. Konce krídel sa v niektorých verziách dali sklopiť nahor, takže sa dá špekulovať o tom, že lietadlo bolo určené aj na operácie z lietadlových lodí (pri doprave špeciálnych vojenských jednotiek, najmä z námornej pechoty je to dosť logické). Vďaka intenzívnemu výskumu a poriadnej dávke šťastia už máme k dispozícii aj reálne trojpohľady!!!

 

Senior Citizen project program DARPA V/STOL special operation forcesNorthrop Senior Citizen stealthy stealth LO low observable V/STOL aircraft plane platform project program

 

 

Oveľa viac nejasností sa objavuje pri zvyšných dvoch firmách. Lietadlo s pôdorysom dvojitej delty, o ktorom sa dlho myslelo, že pochádza od spoločnosti Boeing, v skutočnosti patrí Lockheedu. Osem zdvihových motorov pre vertikálny štart a pristátie dopĺňali dva motory pre dopredný let, umiestnené medzi kýlovkami. Z dostupnej dokumentácie nie je celkom zrejmý spôsob nakladania materiálu, ale pravdepodobné je použitie spodnej sklopnej rampy. Za danej situácie nie je jasné, či svoj návrh predložila aj spoločnosť Boeing. Tak či onak, financovanie projektu bolo v roku 1993 zastavené.

 

 

Aj napriek zrušeniu programu Senior Citizen sa transportné lietadlo typu stealth skôr či neskôr do radovej služby dostane. Zrejme to však nebude úzko špecializovaný stroj na podporu špeciálnych operácií, ale viacúčelové transportné lietadlo strednej kategórie. Zatiaľ existuje niekoľko alternatívnych návrhov, pochádzajúcich najmä od firiem Boeing a Lockheed Martin.

 

stealth transport plane aircraft Lockheed MACK Boeing ATT

 

V poslednom období sa čoraz väčšia pozornosť začína venovať technikám na zníženie optickej viditeľnosti lietadiel. Možnosť odhalenia aj tu závisí od mnohých faktorov, medzi ktoré patrí pozícia pozorovateľa a jeho uhol voči pozorovanému objektu, pozícia slnka, druh oblačnosti a hlavne letová hladina. Čím vyššie totiž lietadlo letí, tým viac svetla sa odráža od jeho povrchu a tým tmavšie je jeho pozadie. Preto je vhodné natrieť výškové lietadlá tmavou farbou tak, aby absorbovala čo najviac svetla. Analogicky to platí v nízkych letových hladinách. Tu sa od trupu odráža pomerne málo svetla a preto sa lietadlo javí ako tmavý objekt na svetlom pozadí. Mimochodom niektorí leteckí experti hovoria, že najvhodnejšia denná kamufláž pre stíhačku je svetlá krémová ružová (bohužiaľ takéto lietadlo by sa zrejme stalo nepoužiteľným, pretože žiaden pilot by na ňom nechcel lietať :-).  Inžinieri už pri vývoji demonštrátora Have Blue navrhli kamufláž z prelínajúcej sa šedej farby, svetlejšej v spodnej časti stroja a tmavšej v hornej. Na povrchu mali byť opäť nainštalované emitéry svetla s rozstupom asi šesťdesiatich centimetrov. Tie by cez optické vlákna napájal a riadil jediný zdroj svetla podľa informácií z čidla na vrchnej strane trupu. Tento systém sa nepodarilo otestovať, pravdepodobne kvôli havárii jedného z dvoch exemplárov Have Blue. Realizácie sa však dočkal v 80. rokoch v rámci projektu IMCRS na malom bezpilotnom lietadle, ktoré dostalo na spodnej strane krídla sústavu štrbinových šošoviek typu Fresnel, rozptyľujúcich svetlo po celom povrchu. Financovanie mala na starosti agentúra DARPA.

 

Pre zvyšujúci sa záujem o problematiku optickej spozorovateľnosti objednalo USAF lietajúce laboratórium FISTA II (Flying Infrared Signature Technology Aircraft). Jeho predchodca FISTA I mal od začiatku šesťdesiatych rokov na starosti meranie infračerveného vyžarovania vojenských lietadiel. Ako základ poslúžilo štandardné tankovacie lietadlo KC-135, ktoré dostalo vysokocitlivé infračervené senzory spolu s pokročilou optickou kamuflážou. Už sa však nemá testovať technologicky zastaralé nasvecovanie trupu, ale ploché fluorescenčné panely, pokrývajúce povrch stroja (podobné sa už dlhší čas používajú ako formačné svetlá na bokoch trupu pod kokpitom). Vďaka nim by sa lietadlo malo ubrániť najnovším tepelne navádzaným strelám krátkeho dosahu, ktoré okrem tepelného vyžarovania určujú pozíciu cieľa aj pomocou identifikácie jeho obrysov. Priesvitný trup tak preťaží palubný počítač rakety a tá ho nebude môcť zamerať. Ďalšou možnosťou aktívneho maskovania je použitie elektrochromatických svietiacich polymérových pásov, ktoré pri prechode elektrického prúdu menia svoju farbu. Tie sú umiestnené primárne na povrchu krídla pod vrstvou bielej farby.

 

FISTA II flying infrared signature technology aircraft visual stealth

 

Ešte exotickejšou technológiou, ktorú letovo testoval demonštrátor Boeing Bird of Prey, je povrch z elektromagneticky vodivého antiradarového kompozitného materiálu na báze polyanilínu. Ten je v elektricky neutrálnom stave priehľadný (približne tak ako počítačové monitory LCD). Na rozdiel od predchádzajúcich materiálov tento dokáže meniť farebnosť a svietivosť súčasne. Údaje z palubných optických senzorov prichádzajú do centrálneho počítača, ktorý potom v reálnom čase vypočíta ideálne nastavenie. Navyše, dokáže znížiť radarový prierez o viac ako polovicu. Cieľom pritom nie je vytvoriť absolútne neviditeľné lietadlo, ale skôr znížiť pravdepodobnosť vizuálnej detekcie na čo najnižšiu úroveň. Zatiaľ je však potrebné prekonať niekoľko základných problémov, súvisiacich napríklad s nadmernou spotrebou elektrickej energie (niekoľkonásobne prevyšujúcich spotrebu radaru) alebo životnosťou materiálu v extrémnych prevádzkových podmienkach. Z ekonomického hľadiska by pomohlo aj verejné sprístupnenie niektorých technológií a ich komerčné využitie. Veľkoplošné elektrochromatické panely by sa tak dali využiť na pokrytie budov a tým na radikálne zníženie ich energetických nárokov na vykurovanie a chladenie. Zatiaľ sa predpokladá použitie opticky aktívneho povrchu na operačných verziách bezpilotných bojových lietadiel Boeing X-45Northrop Grumman X-47 (v prípade úspechu aj na bombardéri Lockheed F/B-22).

 

visual stealth electrochromatic polyaniline LCD skin Boeing MDD Bird of Prey

 

Jednoduchšou a rozhodne aj lacnejšou alternatívou je digitálne vytvorená pasívna kamufláž KA2 od firmy HyperStealth. Tá je špeciálne určená pre jordánske stíhacie lietadlá F-16. Pri jej vytvorení bol použitý fraktálový algoritmus, ktorý v konečnom výsledku pôsobí oveľa prirodzenejšie ako analógová schéma. Použiť sa dá aj na strelné zbrane, autá či budovy.

 

HyperStealth F-16 KA2 digital camo pattern stealth

 

Raritou medzi lietajúcimi prostriedkami s nízkym radarovým prierezom je bezpochyby stealth prieskumný/útočný vrtuľník Boeing/Sikorsky RAH-66 Commanche (ktorý vzišiel z projektu LHX). Je to jediný vrtuľník na svete, pri návrhu ktorého boli uplatnené riešenia so šikmými stenami trupu a zbraňovými závesníkmi v postranných bombovniciach tak, aby sa znížila zistiteľnosť radarom. Stroj bol navrhnutý pre lety technikou NOE (nap-of-earth). Unikátny je taktiež jeho „rozprašovací“ systém výfukových splodín, umiestnený na vrchnej časti trupu medzi hlavným a vyrovnávacím rotorom, ktorý výrazne znižuje infračervený odraz. K zníženiu hlučnosti významne prispieva použitie vyrovnávacieho rotora typu fenestron a umiestnenie motorov vnútri trupu. Vo výstroji majú nezastupiteľnú úlohu sofistikované pasívne sledovacie systémy (môže byť vybavený taktiež radarom Longbow). Program bol v roku 2004 definitívne zrušený.

 

Boeing Sikorsky RAH-66 Comanche stealth helicopter

 

Na základe prieťahov vo vývoji lietadla F-22 Raptor a nákladnosti projektov JAST a ASTOVL bol v roku 1996 oficiálne vyhlásený projekt JSF - Joint Strike Fighter. Jeho cieľom bolo zostrojiť univerzálne lietadlo, ktoré by mohli používať všetky zložky amerického, ale aj britského letectva. Po predložení rôznych návrhov sa pre ďalší vývoj  najperspektívnejšie javili stroje Lockheed X-35 a Boeing X-32.

 

Lockheed Martin X-35 JSF prototype stealth

 

Boeing X-32 JSF prototype stealth

 

Súťaž v roku 2001 vyhrala spoločnosť Lockheed. Už na prvý pohľad je zrejmé, že lietadlo F-35 vykazuje veľkú koncepčnú spriaznenosť s projektom F-22. To isté platí aj pri prvkoch technológií stealth. Jediným originálnym konštrukčným prvkom (v spojitosti s RCS) sú trojuholníkové výstupky po stranách vstupných kanálov vzduchu k motorom, ktoré majú odtieniť lopatky motorového kompresora. Prirodzene, lietadlo je vyrobené z pokročilejších kompozitových materiálov a ocele a je vybavené modernejšou avionikou a prostriedkami REB. Špeciálne pre JSF bola vyvinutá aj tryska s nízkou pravdepodobnosťou odhalenia LOAN (Low Observable Axisymmetric Nozzle).

 

Lockheed Martin F-35A JSF joint strike fighter stealth

 

Z hľadiska technológií stealth najprogresívnejší návrh do súťaže prinieslo konzorcium firiem McDonnell Douglas, BAe a Northrop/Grumman. Ich JSF model JAST10 mal mať unikátne tvarované krídlo v tvare W (podobne ako B-2) a chýbala mu vertikálna chvostová plocha. Tento úbytok riadiacich plôch mal byť vykompenzovaný vektorovateľnou tryskou. Pre hodnotiacu komisiu sa stal až príliš radikálny a tak bol tento návrh zamietnutý. Svojej realizácie sa predsa len dočkal v podobe zmenšeného bezpilotného demonštrátora X-36, jeho tajného súputníka Bird of Prey a programu BAe Replica.

 

BAe JSF joint strike fighter without vertical stabilizer stealth

 

 

 

NAJ.sk