F-19 Stealth fighter

V júni 1981 priniesol časopis Aviation Week and Space Technology článok, podľa ktorého prebiehajú testy tajného lietadla od spoločnosti Lockheed, schopného odolať sovietskej protilietadlovej obrane. V októbri nasledoval ďalší článok s informáciou, že prototyp nezachytiteľného lietadla „uskutoční prvý let tohto roku“ a zároveň že z rozpočtu na rok 1983 je vyčlenená jedna miliarda dolárov na stavbu dvadsiatich sériových strojov. Lietadlo malo svojim tvarom pripomínať americký raketoplán. Zjavne sa jednalo o skreslený popis bombardéra Lockheed F-117 Nighthawk, z ktorých niektoré boli približne pravdivé a niektoré úplná hlúposť. Lietadlu však chýbalo označenie. Keďže posledným strojom série F bol F/A 18 Hornet a radikálne prepracovaný typ F 5 Tiger od firmy Northrop dostal na požiadanie označenie F-20 Tigershark (aby mohol byť prezentovaný ako prvý z ďalšej desiatky), mnoho ľudí dospelo po krátkej úvahe k záveru, že tajné „neviditeľné“ lietadlo musí niesť označenie F 19. Od roku 1983 sa začali objavovať jeho prvé umelecké stvárnenia. Vo všeobecnosti dostalo trup podobný typu SR 71, eliptické krídlo, vystupujúci prekryt pilotného priestoru, čudne umiestnené kačacie chvostové plochy a dovnútra sklonené vertikálne chvostové plochy. Trysky boli zo spodnej strany tienené akousi platňou, ktorá usmerňovala časť vzduchu spod lietadla do vystupujúcich plynov na ich ochladenie. Opis lietadla v ďalšom článku z novembra 1983 presne zodpovedal predstavám o stealth lietadle tej doby. Spočíval na oblých tvaroch, interne zabudovaných motoroch a kruhových vstupoch vzduchu k motorom, pričom všetko bolo ošetrené silnou vrstvou materiálov typu RAM. V technologických časopisoch boli špekulácie o niečo presnejšie a zahŕňali úvahy o stavbe približne 40 strojov, umiestnených v západnej púšti a technikách na potlačenie radarového odrazu. Aj keď sa oveľa viac blížili k pravde o type F 117, medzi širokú verejnosť sa nedostali.

Všetko sa zmenilo až v máji 1986, kedy sa do predajní s plastikovými modelmi dostala stavebnica F 19 od firmy Testors Corporation. Tá si na nej dala veľmi záležať až do tej miery, že zmenšený model absolvoval sériu meraní radarového odrazu. Testy preukázali problémy s nasávacími otvormi, ktoré boli vo finálnej verzii prepracované. Základná koncepcia spočívala na predpoklade, že v konštrukcii boli opäť použité metódy potlačenia radarového odrazu ako pri type SR 71 a lietadlo má deltakrídlo s lomenou nábežnou hranou. Aj keď bolo opisované ako 80 percentný odhad skutočnosti, reálnemu vzhľadu bombardéra F 117 zodpovedali iba dva detaily – pitotova trubica a štrbinové trysky. Aj napriek tomu sa stavebnica stala bestsellerom a počas osemnástich mesiacov sa predalo 700 000 kusov. Niekto však opäť využil ľudskú hlúposť a už koncom júna 1986 vzniesli dvaja konštruktéri spoločnosti Lockheed fingované obvinenie, že v archívoch chýbajú stovky dokumentov a nahrávok a že spoločnosť sa snažila tieto bezpečnostné problémy zakryť falošnými auditmi. Nasledujúce vyšetrovanie najlepšie ilustruje výrok kongresmana Ronalda Wydena: „Je to bizarné. Čo ja, ako člen Kongresu nemám oprávnenie vidieť, skončilo v škatuli s plastikovou stavebnicou“.

Takýmto jednoduchým a pritom geniálnym riešením sa podarilo uchovať v tajnosti technológiu fazetovania povrchu lietadla, ktorá bola použitá na type F 117. Hladinu ešte viac rozvírila havária stroja F 117A č. 792 z 11. júla 1986. Oficiálne vyhlásenie USAF hovorilo len o tom, že havarovalo vojenské lietadlo a jeho pilot zahynul. To bola voda na mlyn ďalším špekuláciám. Jediný článok, ktorý sa ako-tak približoval pravde priniesol denník Washington Post 22. augusta 1986. Podľa neho existovalo približne 50 sériových lietadiel v operačnej službe na leteckej základni Tonopah, označenie F 19 je nesprávne a stroj je na pohľad škaredý kvôli svojmu netradičnému tvaru. Plastiková stavebnica od firmy Testors však nebola jedinou vizualizáciou mysteriózneho lietadla. Známy letecký ilustrátor Atilla Hejja totiž vytvoril svoju vlastnú víziu neviditeľného stroja, ktorá bola dokonca použitá aj v tlačovej reklame spoločnosti Loral. Podľa jeho vyjadrenia bol dizajn stroja iba výplodom jeho vlastnej predstavivosti. To by celkom súhlasilo, keďže lietadlo toho so skutočnými technológiami stealth nemalo veľa spoločného. Za zmienku môže stáť snáď len umiestnenie motorov s nasávacími otvormi a tryskami v hornej časti trupu. Čo je však zaujímavé, tento dizajn sa v určitej miere podobal na jeden z úvodných návrhov spoločnosti Northrop do súťaže ATF. Predstavu o jeho vzhľade si môžete vytvoriť s pomocou generického modelu, vystavovaného na jednej z prezentačných akcií USAF v Las Vegas v roku 1986.

Hejjaova kresba a päťpohľadový náčrt však vyvolali viac pozornosti, než s akou autor pôvodne počítal. Keďže reálny vzhľad ani technické podrobnosti o utajovanom lietadle stále neboli dostupné, vytvorila sa tak živná pôda pre akékoľvek aspoň trochu uveriteľné fantázie. Stolový model takto koncipovaného lietadla totiž vyrobila aj firma Wesco Models z Kalifornie. Na tom by nebolo nič zvláštne, ak by Wesco nebola dvorným profesionálnym dodávateľom koncepčných modelov pre všetky tamojšie letecké firmy bez akéhokoľvek záujmu vo výrobe hračiek alebo produktov pre sériovú produkciu. Tak či onak, v roku 1987 zacítila aj spoločnosť Monogram komerčnú príležitosť a rozhodla sa pripraviť vlastnú plastikovú stavebnicu neviditeľného lietadla, založenú práve na dizajne Atillu Hejja. Na tento účel dokonca odkúpila od firmy Testors komerčné práva na používanie označenia "F-19 stealth fighter", hoci mnohí lietadlo označovali zo zjavných dôvodov ako Northrop/Loral F-19A Specter. Stavebnica, hoc tiež komerčne úspešná, nikdy nedosiahla predajnosť svojho konkurenta.

Rúcho tajomstva okolo neviditeľného lietadla sa však začalo postupne strácať. V januárovom čísle Armed Forces Journal z roku 1988 bola uverejnená informácia, že skutočné označenie lietadla je F 117. Zároveň prichádzali nové svedectvá o tom, že povrch lietadla nie je oblý, ale multifazetový (zložený z tisícok plošných panelov, z ktorých každý má menej ako 58 cm2). V skutočnosti sa povrch skladal z väčších panelov, ale princíp znižovania radarového odrazu bol odhalený. To zároveň začalo nabúravať koncepciu modelu F 19. Čoskoro na to bola oficiálne zverejnená aj prvá, silne retušovaná fotografia reálneho stroja F-117, ktorá sa dosť podobala na nie príliš podarenú kresbu z propagandistického letáka, zhadzovaného v roku 1991 na odstrašenie nepriateľa v Iraku pred zahájením operácie Desert Storm. Tajomstvo definitívne skončilo 21. apríla 1990, kedy boli po tlačovej konferencii verejne predvedené dva stroje na základni Nellis AFB v Nevade. Do tej doby sa ešte fiktívny dizajn stihol dostať aj do počítačovej hry F-19 Stealth Fighter od firmy MicroProse, vydanej v roku 1988 pre operačný systém DOS a v roku 1990 pre počítače Amiga a Atari ST.

MiG-37B Ferret E

Na komerčný úspech stavebnice F-19 sa len ťažko dalo zabudnúť a preto vytiahla spoločnosť Testors ďalšie eso z rukáva. Predaj práv na používanie pojmu "F-19 Stealth Fighter" firme Monogram nebol náhodný, keďže v tom čase už modelári spoločnosti Testors pracovali na ďalšej plastikovej stavebnici fiktívneho lietadla MiG-37B Ferret E. Jednalo sa o hypotetické sovietske útočné lietadlo v kategórii Su-25, avšak netradične tvarované a s čiernou farebnou schémou, aby sa opäť navodil dojem použitia technológií stealth. Mal to byť akýsi sovietsky ekvivalent k lietadlu F-19. No okrem potlačenia infračervenej stopy opäť nemali s reálnymi technológiami znižovania zistiteľných prejavov lietadla mnoho spoločného. Dizajnéri však mohli pri svojej práci využiť medzičasom zverejnené informácie o reálnom stroji F-117 a tak do modelu zapracovali do strán vyklonené motýľovité chvostové plochy a trup, tvarovaný z plošných panelov. Výsledok sa tak omnoho viac približoval k skutočnému stroju F-117 než pôvodná stavebnica F-19, čo v niektorých vojenských predstaviteľoch vyvolávalo znepokojenie. Ale vzhľadom na vydanie stavebnice koncom roka 1988 už príliš nebolo čo skrývať. Ku cti spoločnosti Testors prináleží aj fakt, že už priamo v popise stavebnice bolo jasne uvedené, že je to fiktívne lietadlo, založené na ich vlastnom dizajne a výskume. O pár rokov neskôr sa stavebnica dočkala reedície od európskej sesterskej spoločnosti Italieri s novou ilustráciou na obale v šedom nátere. Spoločnosť Testors vydala aj mnohé iné špekulatívne stavebnice ako XR-7 Thunder Dart, pričom dizajn si dala dokonca patentovať či SR-75 Penetrator. V reedícii od spoločnosti Italieri sa tieto dve stavebnice predávali ako jeden celok, pričom typ SR-75 slúžil ako nosič pre XR-7.

Kamov Ka-58 Black Ghost

Plastikové stavebnice fiktívnych lietajúcich prostriedkov neobišli ani kategóriu vrtuľníkov. V tomto smere je asi najznámejší model od ruskej firmy Zvezda, reprezentujúci bojový vrtuľník Ka-58 Black Ghost. Hoci dizajnéri pracovali na tom, aby vyzeral pomerne reálne, viaceré detaily sú z hľadiska technológií stealth značne nedotiahnuté do konca. Plus model je doslova obvešaný neprimerane veľkým množstvom výzbroje. Zaujímavé je, že podľa vyjadrenia výrobcu na dizajne spolupracovali priamo so spoločnosťou Kamov. Hoci sa to pôvodne zdalo značne nepravdepodobné, respektíve vo výsledku je zjavne viac predstavivosti než reality, zrejme v tom nejaká pravda bude. Vrtuľník sa totiž v celkovom koncepte do istej miery zhoduje s projektom najnovšieho ruského bojového vrtuľníka piatej generácie Kamov UVK (Udarnyj Vertolnyj Kompleks). Stavebnica sa dočkala reedície od firmy Revell a dizajn Ka-58 bol použitý v počítačovej hre Act of War: High Treason. Pozadu nechcela ostať ani spoločnosť Testors, ktorá pripravila stavebnicu ľahkého prieskumného a útočného vrtuľníka s názvom Sikorsky LHX Stingbat. Predajnosť modelu F-19 sa jej však ani týmto pokusom nepodarilo prekonať. Zhruba od polovice deväťdesiatych rokov badať na trhu s plastikovými modelmi klesajúcu popularitu fiktívnych dizajnov. Je to spôsobené najmä tým, že po rozpade Sovietskeho zväzu a uvoľnení napätia má verejnosť k dispozícii oveľa viac informácií o minulých, prebiehajúcich a dokonca aj o budúcich leteckých projektoch, takže už nie je potrebné vymýšľať rôzne špekulácie. Do značnej miery k tomu prispel okamžitým prístupom k informáciám aj internet.

TR-3A Black Manta

Technológie znižovania zistiteľných prejavov vojenských prostriedkov, alebo jednoduchšie technológie stealth, sú často z dobrých dôvodov prísne stráženým vojenským tajomstvom a na verejnosť prenikajú len veľmi pomaly a v útržkoch. Verejnosť je potom takpovediac odkázaná na samostatné vyskladanie si kúskov informácií do nejakého funkčného, neprotirečiaceho si celku, no takýto systém prirodzene vedie k chybám. Typickým príkladom je stealth lietadlo s označením TR-3A Black Manta. Podľa jeho najčastejšie opakovaného popisu je to jednomiestne podzvukové stealth lietadlo, určené na vyhľadávanie, identifikáciu a označovanie cieľov spolu s vyhodnocovaním zásahov po útoku na nich. Malo byť nasadené už v roku 1991 v Iraku na podporu bombardérov F-117 v rámci operácie Desert Storm. Vzhľadom na povahu cieľov, ktoré bombardovali Nighthawky, je však nejasné, aký druh podpory mali vlastne lietadlá TR-3A poskytovať. Čo sa týka vzhľadu, v rôznych umeleckých stvárneniach je to teleso s trojuholníkovým pôdorysom, respektíve akýsi hybrid lietajúceho krídla s nábežnou hranou s pomerne veľkou šípovitosťou. Vstupy vzduchu k motorom a výstupné trysky sa nachádzajú vo vrchnej časti po stranách výbežku trupu. V zadnej časti sú tienené dovnútra sklonenou dvojicou vertikálnych chvostových plôch.

Tieto indície jasne naznačujú, že sa jedná hlavne o dezinterpretáciu programu AARS, konkrétne jeho základnej časti v podobe prostriedku Lockheed/Boeing QUARTZ. Ten mal za úlohu dostať sa v predstihu na rozľahlé územie Sovietskeho Zväzu, vyhľadávať mobilné a inými prostriedkami ťažko odhaliteľné ciele a následne na nich naviesť útočné letky, tvorené bombardérmi B-2. Keď sa program AARS dostal okolo roku 1990 do finančných aj technických ťažkostí, začali sa objavovať návrhy rôznych lacnejších a menších alternatívnych riešení. Presne do tejto kategórie spadá aj fáma o stroji TR-3A. Označenie TR-3 pritom bolo rezervované práve pre jednu z takýchto alternatív: derivát konvenčne riešeného nemeckého stoja pre veľké výšky Grob Egrett. Vzhľad stroja je odvodený od predstáv laickej verejnosti, ako by asi malo vyzerať stealth lietadlo v prvej polovici 80. rokov. V princípe rôzne divoké plynulé krivky a rozsiahle použitie materiálov typu RAM. Šíritelia tejto dezinformácie sa však mohli inšpirovať aj reálnymi strojmi, predovšetkým generickou štúdiou THAP (Tactical High Altitude Penetrator) od strategických plánovačov amerického letectva či námorným strojom N-381 Manta od spoločnosti Northrop. Ďalšia generácia mentálne ochudobnených ľudí, ktorí chcú iba veriť a nie vedieť, prišla dokonca s myšlienkou pokročilejšieho prostriedku TR-3B, poháňaného atómovým reaktorom a antigravitačným pohonom. V tomto prípade už nie je také ťažké poznať, že sa jedná o úplnú hlúposť.

Northrop AX-17

Ďalšia z legiend má meno Northrop AX-17. Podľa opisu to má byť útočné lietadlo s trojuholníkovým pôdorysom a variabilnou geometriou krídel na nahradenie strojov F-111 Raven. Zároveň vrchná časť trupu s hrbmi pre motory, dlhými tryskami a vsadenou nadstavbou s kokpitom v mnohom pripomínala prototyp Northrop YF-23, takže výrobcom nemohol byť nik iný než spoločnosť Northrop Grumman. Je to celkom pochopiteľný, aj keď mylný predpoklad. Po vyhodnotení výkonov obidvoch prototypov v programe ATF totiž vyšlo najavo, že produkt spoločnosti Northrop Grumman dosahuje podstatne vyššiu preletovú rýchlosť, má aj lepšie charakteristiky stealth a vzhľadom na použítý dizajn môžu byť jeho rozmery bez výraznejších problémov zväčšené. Oveľa viac sa teda hodil pre funkciu bombardéra než stíhačky, čo koniec koncov o pár rokov neskôr potvrdila aj reálna štúdia taktického bombardéra FB-23 RTA. Niekto teda prišiel na myšlienku, že po neúspechu v súťaži ATF dostala spoločnosť Northrop Grumman kontrakt, aby postavila na základe svojho dizajnu YF-23 väčší taktický bombardér na nahradenie strojov F-111 a ten mal dostať označenie AX-17. Bohužiaľ, tieto fámy sa nezakladajú na realite. S veľkou pravdepodobnosťou je vzhľad stroja AX-17 dezinterpretáciou návrhu konzorcia Lockheed/Rockwell v programe A/F-X. Podľa viacerých náznakov, v rôznych testovacích zariadeniach amerických ozbrojených síl sa nachádza ešte minimálne 6 až 8 tajných pilotovaných prototypov a podstatne viac bezpilotných experimentálnych lietadiel, ktoré čakajú na odtajnenie. AX-17 však jedným z týchto reálnych lietadiel nebude.

Tupolev Tu-180 Nevidimka

Ešte netradičnejšie to môže dopadnúť, ak autor aprílového žartu ani netuší, že má do istej miery pravdu. 1. apríla 1996 uverejnil Alexei Gretchikhine na svojej internetovej stránke „fotografiu“ a doprovodný článok o najnovšom ruskom bombardéri Tu-180 Nevidimka. Malo sa jednať o analógiu k americkému bombardéru B-2, ktorý bol vyvíjaný súbežne s typom Tu-160 a dokonca sa mal dostať do radovej služby už štyri roky pred svojim americkým konkurentom. Samozrejme informácie o ňom boli vymyslené a obrázok bol vytvorený v počítači, pôvodne z fotografie typu Tu-160 od Piotra Butowskeho (stačí si všimnúť extrémne mohutný podvozok vzhľadom k profilu krídla alebo chýbajúce vstupy vzduchu k motorom). Článok však vzbudil vo svete neočakávanú senzáciu. Dopomohol k tomu nielen celkom slušne napísaný doprovodný text, ale nepochybne aj nedočkavosť novinárov v snahe čo najskôr uverejniť akúkoľvek sovietsku/ruskú odpoveď na americký stealth bombardér. O to väčšie bolo následné rozčarovanie, keď Alexei o sedem dní neskôr uverejnil pre všetkých nachytaných vysvetľujúci text, že šlo iba o prvoaprílový žart. Napriek tomu sa stále nájdu ľudia, ktorí preferujú vieru pred vedomosťou a stále považujú typ Tu-180 za reálny. Spoločnosť Tupolev síce skutočne pracovala v osemdesiatych rokoch na projekte bombardéra/námorného hliadkovacieho lietadla konceptu lietajúceho krídla, pravdepodobne pod označením Tu-202, avšak je nepravdepodobné, že by sa vývojové práce dostali ďalej než po stavbu zmenšených modelov pre aerodynamický tunel. O niekoľko rokov neskôr sa ešte objavil podobný žart, tentokrát údajne z konštrukčnej kancelárie MiG, no ľudia k nemu už našťastie pristupovali oveľa realistickejšie a skeptickejšie.

Clint Eastwood: MiG-31 Firefox

Ďalšou oblasťou ľudského života, kde sa môžeme pomerne často stretnúť s vymyslenými a fiktívnymi lietadlami kategórie stealth, sú filmy. Hoci na túto tému ich vzniklo veľké množstvo a v rôznej kvalite, najväčšiu pozornosť si zaslúži prelomové dielo Clinta Eastwooda z roku 1982 s názvom MiG-31 Firefox. Film bol nakrútený podľa novely, ktorú napísal Craig Thomas. Clint Eastwood si v ňom zahral postavu pilota vo výslužbe Mitchella Ganta, ktorý bol znovupovolaný do služby americkým úradom CIA a britským MI6, aby ukradol jeden z dvoch tajných prototypov pokročilej sovietskej stíhačky a preletel s ňou do Veľkej Británie. Vrcholom filmu je súboj obidvoch prototypov, pričom v jednom sedí Gant a v druhom hlavný sovietsky testovací pilot.

Pôvodná novela Craiga Thomasa z roku 1978, ktorá vytvorila nový žáner pod menom techno thriller, opisuje prototyp Firefox ako pokročilú stíhačku, schopnú dosiahnuť rýchlosť Mach 6, no pritom neviditeľnú pre radar. K dispozícii má na tú dobu supermoderný zbraňový systém, ovládaný podnetmi z pilotovho mozgu. Z hľadiska výzoru je to však len kozmetická úprava sovietskeho stroja MiG-25 a to sa filmárom zdalo málo atraktívne. Rozhodli sa preto vytvoriť od základu nový dizajn. Túto úlohu pridelili hlavnému manažérovi špeciálnych efektov Gregovi Jeinovi. Po dôkladnom výbere z viacerých alternatív vznikla zaujímavo vyzerajúca a na tú dobu mimoriadne dobre technicky spracovaná fiktívna stíhačka. Štíhla predná časť s fazetovo tvarovaným kokpitom a kačacími chvostovými plochami bola doplnená rozmernejšou zadnou časťou s deltakrídlom, viacerými vstupmi vzduchu k motorom v hornej aj spodnej časti a dvojicou do strán vyklonených vertikálnych chvostových plôch. Zbraňový systém tvorili dva kanóny, štyri protilietadlové rakety a dva zadné netradičné vrhače výbušnín. Niektoré z konštrukčných prvkov sa dokonca približovali skutočným technológiám stealth, najmä v oblasti znižovania radarového odrazu. Na druhej strane je však nutné dodať, že celková aerodynamika stroja sa podľa rýchlych prepočtov približovala tehle. Pre film bolo postavených deväť modelov. Šesť miniatúr pre pozemné špeciálne efekty, dva lietajúce rádiové modely a jedna pozemná maketa v skutočnej veľkosti. Tá po dokončení filmovania skončila na letisku Van Nuys v Kalifornii. Perličkou je, že filmári pôvodne uvažovali o prenájme švédskeho lietadla JAS-37 Viggen, ale Švédi s takýmto použitím svojho stroja nesúhlasili. Film, rovnako ako kniha, bol nielen pre svoje špeciálne efekty pomerne úspešný a Craiga Thomasa to inšpirovalo k napísaniu troch ďalších pokračovaní: Firefox Down!, Winter Hawk a A Different War. Tie už ale sfilmované neboli.

Columbia Pictures: Stealth

Počas leta 2004 sa na internete objavili fotografie „nového supertajného lietadla F/A-37 Talon“, ktoré malo byť testované na palube lietadlovej lode CVN-73 USS George Washington. V skutočnosti sa ale jednalo iba o maketu, ktorá bola použitá pri natáčaní akčného filmu Stealth od Columbia Pictures. Jedná sa o ďalší z vedecko-fantastických filmov, venovaných myšlienke nebezpečenstva moderných technológií a je pokračovaním žánru techno thriller, vytvoreného filmom MiG-31 Firefox. Americké námorné letectvo vyšle do nepriateľskej zóny bezpilotné bojové lietadlo E.D.I. (Extreme Deep Invader), ktoré má vykonávať vojenské akcie bez ohrozenia ľudských životov. Samozrejme technika sa opäť vzoprie proti svojim tvorcom a tak sú do akcie vyslaní traja nebojácni piloti na superpokročilých strojoch F/A-37 Talon, aby zachránili svet. Vo filme si zahrala aj Jessica Biel, známa zo seriálu Seventh Heaven, no ani jej šarm nezabránil trpkému osudu. Film sa stal jedným z najväčších finančných prepadákov v histórii a vyprodukoval čistú stratu 66 miliónov USD, čím si zabezpečil miesto aktuálne 23. najstratovejšieho filmu v histórii. Samotné fotografie zhotovil počas natáčania na lietadlovej lodi USS Abraham Lincoln v júni 2004 námorný fotograf Tyler J. Clements.

Svetlým bodom celého filmu je mimoriadne úsilie, ktoré bolo venované dizajnu samotných fiktívnych lietadiel a rozsahom prác sa ako jediné vyrovná prelomovej práci Clinta Eastwooda. Na ich konštrukcii sa podieľali aj odborníci spoločnosti Northrop Grumman, pričom na výsledku je to jasne vidieť. V dizajne F/A-37 sa totiž rozhodli využiť jedno zo svojich patentovaných, no doposiaľ nerealizovaných lietadiel s krídlami s variabilnou geometriou, ktoré mali netradičnú negatívnu šípovitosť. Pri maximálnej šípovitosti sa v podstate zasunuli do trupu až natoľko, že ich pôvodne odtoková hrana s mechanizáciu sa stala nábežnou hranou, meniac tak lietadlo na akési vysokorýchlostné vztlakové teleso. Mnoho detailov je však prirodzene dielom Hollywoodu, takže sú robené viac pre efekt a vzhľad, než pre funkčnosť. Aj F/A-37 Talon aj E.D.I. mali aeroelastické krídla a boli poháňané pulzne-detonačnými motormi a scramjetmi na kvapalný metán, vďaka ktorým dosahovali rýchlosť vyše Mach 4.

AVPRO

Za samostatnú kategóriu fiktívnych stealth lietadiel môžeme považovať takzvané vízie. Sú to návrhy lietadiel, ktoré majú za sebou väčšiu či menšiu mieru skutočnej konštruktérskej a inžinierskej práce, no dotiahli to nanajvýš do štádia základných prepočtov a pekného umeleckého stvárnenia v podobe ilustrácií. Za typický príklad môžeme považovať britskú skupinu inovátorov (respektíve vhodnejšie je použiť do slovenčiny ťažko preložiteľný, no trefnejší výraz think tank), vystupujúcu pod označením AVPRO. Hoci niektoré z ich návrhov a riešení boli celkom perspektívne a existovala aspoň teoretická šanca na ich realizáciu, skutočnosť bola trochu menej poetická. Jediný návrh, ktorý sa im podarilo dotiahnuť aspoň do štádia makety, bol špeciálny transportný podves pod stroje Harrier, v ktorom by bolo možné prepravovať či už zranených pacientov, alebo špeciálne vojenské jednotky. Celkový operačný koncept však RAF ako potencionálny zákazník prijalo dosť vlažne. Jediný typ misie, kde by boli ochotní riskovať samotné lietadlo, by bol neodkladný medicínsky odsun, ktorý by z rôznych dôvodov nemohli vykonať vojenské vrtuľníky. A to bolo na ospravedlnenie vývoja príliš málo.

Zvyšné koncepty a návrhy si našli cestu už len do knihy Warplanes of the Future, ktorú vydala v roku 2000 spoločnosť MBI Publishing Company. Jej obsahom je popis reálnych súdobých bojových lietadiel a lietadlových lodí, doplnený o vízie budúcnosti od skupiny AVPRO. Ilustrácie dopĺňajú občas nie príliš podarené trojpohľadové náčrty, v ktorých sa jednotlivé pohľady bohužiaľ nezhodujú. Daná skutočnosť potom veľa napovie o serióznosti samotných návrhov. Ilustrácie zobrazujú prevažne lietadlá s britskými výsostnými znakmi a preto sa veľmi ľahko zamieňajú s oficiálnou grafikou od britského Ministerstva obrany, respektíve od spoločnosti BAE, reprezentujúcou programy FOA, FOAS a FCAC.

Stavatti Aerospace

Jednu z najúspešnejších moderných individuálnych dezinformačných kampaní predstavuje firma Stavatti Aerospace. Jedná sa kvázi reálnu joint-venture spoločnosť s detailne prepracovaným pozadím a informáciami o svojich produktoch. Nosnou časťou bolo dlhý čas lietadlo Stavatti F-26 (neskôr premenované na SM-36) STALMA. Poďme sa teda trochu pozrieť do sci-fi histórie: projekt STALMA (Short Take off Advanced Light Multi-role Aircraft) sa začal v roku 1989 ako koncepcia ľahkého, multifunkčného, jednomotorového bojového lietadla, ktoré by na prelome tisícročia dokázalo nahradiť stroje F-16C a F-18C. Vznik programov JAST a ASTOVL, ktoré sa neskôr spojili do projektu JSF, utlmil záujem o stroj F-26. Avšak potencionálny trh, ktorý by mal v prvej štvrtine 21. storočia vytvoriť dopyt po bezmála 6000 kusoch ľahkých multifunkčných stíhačiek, zapríčinil v roku 1994 vznik súkromnej joint venture spoločnosti Stavatti Corporation, ktorá prevzala zodpovednosť za ďalší vývoj lietadla F-26. Spoločnosť si kladie za cieľ uspokojiť 15 % tohto dopytu. V období rokov 1995 až 1997 bola vytvorená definitívna koncepcia, ktorá zahŕňa nezvyklé kačacie chvostové plochy s negatívnou šípovitosťou (nábežná hrana -32 a odtoková -51 stupňov), variabilnú geometriu krídla (so šípovitosťou 5 až 70 stupňov), vektorovanie ťahu motorov, integrálnu avioniku a prvky technológií stealth. Tieto rysy majú lietadlu umožniť charakteristiky supercruise a supermanévrovateľnosti. Nosné časti konštrukcie sú zostrojené z hliníka a titánu, takmer dve tretiny všetkých materiálov tvoria kompozity. Tie majú garantovať životnosť aspoň 15 000 letových hodín (alebo 4000 štartov a 4000 pristátí z lode pri námornej verzii). Pohonnú jednotku tvorí jeden motor Pratt and Whitney F119-PW-100 alebo PW F135. V prednej časti má byť umiestnený radar Raytheon AN/APG-73. Každé krídlo má 4 závesné body, doplnené piatimi na trupe, pričom podvesená výzbroj by nemala znižovať charakteristiky stealth vďaka špeciálnemu zariadeniu RETSD™ (Radar Elusive Tactical Stores Dispensers). Výzbroj má dopĺňať 20 mm kanón M61A2 Vulcan.

Prvý prototyp mal vzlietnuť v priebehu roka 2004, potom v roku 2006, neskôr 2009 a takto sa to bude posúvať až do nekonečna, pretože celá spoločnosť Stavatti Aerospace je len jeden veľký sofistikovaný výmysel. Nie že by úplne neexistovala - je oficiálne registrovaná sdvoma pobočkami v Minnesote av New Yorku adokonca sa občas zúčastňuje rôznych výberových konaní na nové vojenské lietadlá. Nie je to však samoúčelné. Zakladateľ celého podniku - mladý chalan Christopher R. Beskar tak môže oficiálne vykazovať aspoň nejakú aktivitu atak legalizovať svoju činnosť, spočívajúcu v odchytávaní hlúpych aneznalých investorov, ktorí sa leteckému priemyslu vôbec nerozumejú, aby do spoločnosti investovali svoje peniaze. Je jasné, že sľubovaný päťnásobný až dvadsaťnásobný výnos v prípade úspechu v nejakom výberovom konaní nikdy neuvidia, no Christopherovi to zjavne postačí na slušné živobytie. Jediné čo musí robiť je občas inovovať portfólio svojich ponúkaných produktov atak postupom času vznikli aj ďalšie typy ako SM-27 Machete, SM-81 Mamba či SM-46 Aviara. Žeby podnikateľský plán pre ďalších šikovných podvodníkov? Dúfam, že nie.

J-XX J-14

Projekt pilotovaného čínskeho stíhacieho lietadla 5. generácie, najčastejšie označovaný ako J-XX, sa v mnohých rysoch podobá ruskému projektu PAK FA v stave pred rokom 2010. Takmer každý vie, že existuje, no o konkrétnom vzhľade lietadla existujú len dohady a špekulácie. Vzniká tak veľké množstvo fiktívnych strojov a umeleckých stvárnení. Práve v prípade Číny je to najviac viditeľné, keďže si dovolím tvrdiť, že potenciál čínskych "umelcov" a šíriteľov dezinformácií v podstatnej miere predstihol potenciál celého reálneho čínskeho aerokozmického priemyslu. Takže ak natrafíte na náhodný obrázok projektu pokročilého čínskeho lietadla, je viac pravdepodobné, že sa bude jednať o podvrh, než o leteckými inžiniermi vytvorený návrh bez ohľadu na obdobie jeho vzniku.

Občas sa podarí vytvoriť aj veľmi presvedčivú ilúziu reality. Táto počítačová animácia kvalitou a detailnosťou svojho spracovania zaujala natoľko, že dokázala pomýliť aj niekoľkých slabších redaktorov leteckých periodík a tak sa vo februári 2006 dostala napríklad na stránky pomerne prestížneho časopisu Miltech. Pritom človek nemusí byť ani profesionálny letecký inžinier na to, aby si všimol niekoľko veľmi neštandardných a nezmyselných aerodynamických či konštrukčných riešení, spolu s napríklad absolútne neprijateľnou optickou deformáciou, ktorú na zábere vytvára prekryt kokpitu. Len si predstavte, že by mal takýto zdeformovaný výhľad pilot počas leteckého súboja. Blamáž bola o to väčšia, že po istom čase sa ku grafike prihlásil samotný autor a pre ukončenie špekulácií poskytol screenshoty svojho počítačového 3D modelu.

Stealth MiG

Pri niektorých stealth dezinterpretáciách by bolo skutočne zaujímavé zistiť, ako vlastne vznikli. Toto je jedna z nich. Najmä v okolí strednej Európy sa tento obrázok zvykol interpretovať ako alternatívna konfigurácia MiGu 1.44 MFI so šiestimi (!) motormi. V skutočnosti je to úplne fiktívny dizajn, ktorého autorom je Austrálčan Tim Cameron a nakreslil ho na kus papiera už v roku 1982. O dvadsať rokov neskôr vznikol aj trojrozmerný model, ktorý chceli dokonca použiť v počítačových grafikách spoločnosti Lockheed Martin ako protivníka pre stíhačku JSF. Tim však s tým nesúhlasil. Ale ako sa z jedného obrázka stal zrazu MiG 1.44, to už asi nezistí nikto.

Computer games

Poslednou kategóriou, kde je možné sa dosť často stretnúť s vymyslenými stealth lietadlami, sú počítačové hry. Spravidla ide o karikatúry existujúcich strojov, iba s vylepšeným "bojovejším" vzhľadom. No občas sa ich dizajnu venuje aj nadpriemerná pozornosť. Typickým príkladom je počítačová hra Ace Combat 4 pre platformu Playstation 2, kde sa objavujú viaceré podarené stíhačky ako EASA X-02 Stealth či AC5 Falken. Herný manuál dokonca obsahuje ak krátku alternatívnu históriu každého typu. Pre veľký záujem bola z niekoľkých z nich vytvorená plastiková stavebnica.

Last update: 15. November 2010

Share:     Print:     Stats: