Na
konci sedemdesiatych rokov začalo byť zástupcom sovietskeho letectva
jasné, že do konca tisícročia budú bezpodmienečne potrebovať novú
generáciu moderných bombardérov s interne nesenou výzbrojou,
ktoré by dokázali prežiť na budúcich bojiskách. Časť riešenia
predstavovala modernizácia vtedajšej techniky, časť pripravovaný
strategický stroj Tu-160, no stále chýbal výkonný taktický bombardér,
ktorý by zaplnil medzeru medzi typmi Su-24 a Tu-22M a prípadne
ich aj nahradil. Preto bol v roku 1979 iniciovaný projekt radikálnej
modernizácie typu s označením Su-24BM (boľšaja modifikacija),
pričom vedením projektu bol poverený V. F. Marov. Lietadlo dostalo
dva motory AL-31F do výrazne prepracovanej zadnej časti trupu, no
okrem toho sa výraznejšie zvýšila aj jeho veľkosť. Predovšetkým bola
do priestoru medzi kokpitom a motormi pridaná ďalšia sekcia, aby
sa tak vytvoril priestor pre interné nesenie zbraní. Lietadlo si však
uchovalo schopnosť niesť v prípade potreby zbrane aj externe
na pôvodných vonkajších závesníkoch. Vstupy vzduchu k motorom
boli skrátené a vďaka tomu sa nasávacie otvory postupom času
dostali až pod koreň krídla. Prepracovaná bola tiež predná časť trupu
s kokpitom, no konštruktéri sa snažili zachovať čo najviac
dielov z pôvodného stroja Su-24M. Jednalo sa hlavne o chvostové
plochy, obidve polovice krídla či viacero dielov centroplánu. V
konštrukcii sa po prvýkrát na sovietskom stroji objavili
konformné palivové nádrže. Hoci boli čapy pre zmenu geometrie krídla
čiastočne zosilnené, aj napriek tomu panovali značné obavy kvôli ich
nadmernému zaťaženiu, keďže maximálna vzletová hmotnosť stroja
vzrástla až na úroveň viac než 50 ton. Kvôli rovnakému dôvodu
lietadlo dostalo upravený a zosilnený podvozok, pričom
na hlavných podvozkových nohách sa objavili dve kolesá v
tandemovom usporiadaní. Projekt bol napriek tomu úspešne obhájený
pred komisiou VVS a podarilo sa postaviť aj maketu stroja v
skutočnej veľkosti.
Na
začiatku 80. rokov sa v rámci rozsiahleho programu B-90 začali práce
na rôznych typoch perspektívnych bombardérov, ktoré mali vstúpiť
do radovej služby koncom 90. rokov. Jedným z nich bol aj projekt
taktického nadzvukového bombardéra strednej veľkosti, ktorý by mohol
v budúcnosti nahradiť typy Su-24M, Tu-16 či Tu-22M a odstránil
by hlavný nedostatok vtedajších bombardérov – ich ľahkú
zachytiteľnosť nepriateľskou protilietadlovou obranou. Do vývoja sa
pustili inžinieri v centrálnom aero a hydrodynamickom inštitúte
CAGI už na prelome 70. a 80. rokov. V tom čase bol totiž
dosť často pri vývoji lietadiel uplatňovaný systém pretláčaný
Michailom Simonovom, podľa ktorého bude základná schéma nového stroja
navrhnutá inžiniermi v CAGI a až následne sa projekt presunie do
niektorej z konštrukčných kancelárií na detailné
dopracovanie. Podľa jeho predstáv sa tak mala zopakovať úspešná
kooperácia medzi CAGI a OKB Suchoj z projektu T-10S. Téme
pokročilého bombardéra sa mali venovať konštrukčné kancelárie Suchoj
a Tupolev. Keďže u Tupoleva, hlavného výrobcu ťažkých
bombardérov, sa sústredili na ťažký strategický typ, projekt
ľahšieho taktického bombardéra pripadol do kompetencie OKB Suchého.
Podľa opisu Olega Samojloviča lietadlo T-60 s dĺžkou približne
40 metrov vo veľkej miere vychádzalo z aerodynamickej
konfigurácie stroja Suchoj T-4MS, avšak okrem drobných zmien do neho teoretickí aerodynamici z CAGI zapracovali dva veľmi netradičné a sporné prvky. Prvým bolo dodatočné krídlo s variabilnou geometriou (ktoré mal už aj typ T-4MS), pričom obidve jeho polovice
sa pri zmene geometrie na maximálnu šípovitosť takmer 80
stupňov zasúvali až pod (!) trup. Na zabránenie kontaktu krídla s trupom, hlavne pri silných turbulenciách, mali byť použité smerové, postupne nafukované vzduchové vaky.
Druhým
sporným prvkom sa stali motory s variabilným obtokovým pomerom
z dielne KB P. A. Kolosova. Motor s variabilným cyklom
funguje buď v ekonomickej prevádzke, kedy sa dá popísať ako
turbodúchadlový motor s vysokým obtokovým pomerom, alebo v
prevádzke, zameranej na maximálny výkon, kedy funguje ako
turboprúdový motor s nízkym obtokovým pomerom a v prípade
potreby aj s aktivovanou komorou prídavného spaľovania.
Príkladov by bolo možné nájsť niekoľko. Predovšetkým sú to pohonné
jednotky General Electric YF120 so systémom VABI, testované
na prototypoch z programu ATF. Absurdnosť Kolosovovho návrhu spočívala v tom, že jeho motor mal mať až dve samostatné jadrá (tzv. double path jet), pričom v ekonomickej prevádzke by bolo aktivované len jedno, kým pri
maximálnom výkone by sa aktivovalo aj druhé a odčerpávalo by
prebytočný chladný vzduch z predného dúchadla. V konečnom
dôsledku by to znamenalo, že druhé jadro by tvorilo v ekonomickej
prevádzke len zbytočnú mŕtvu váhu, komplikovalo by priechod
obtokového vzduchu či sťažilo celkový vývoj. Napriek tomu bol
postavený aj úvodný technologický prototyp motora, hoci nebolo vôbec
jasné, ako ho kvôli jeho veľkým rozmerom zapracovať do lietadla,
alebo aký stály výkon vlastne môže poskytnúť. Motor bol použitý aj v
ďalšom projekte bojového lietadla z dielne OKB Suchého, určeného
pre útoky na pozemné ciele, pre ktoré bolo po prvýkrát použité
označenie Su-34.
Projekt
T-60 bol v roku 1981 prevedený Michailom Simonovom (ktorý v tom čase
ešte pracoval ako zástupca ministra pre letecký priemysel) do
kompetencie OKB Suchého. To prakticky eliminovalo ďalšie práce
na o generáciu zaostalejšom stroji Su-24BM, čo maximálne
vyostrilo osobný konflikt medzi Simonovom a hlavným zástancom
projektu P. Kuthakovom. Ten bol totiž presvedčený, že značne
rozpracovaný projekt Su-24BM by sa mal ihneď dostať do sériovej
výroby a následne k operačným jednotkám, pretože vyvíjať od
začiatku úplne nový typ lietadla by bola len zbytočná strata času.
Kuthakov však urobil neočakávaný ťah – potencionálne rizikové
krídlo s variabilnou geometriou nahradil pevným krídlom,
lietadlo dostalo dva samostatné vertikálne chvostové plochy
a avioniku, vyvíjanú pre typ T-60. Simonov sa s tým však
nehodlal zmieriť, vrátil sa späť do Moskvy a spoločne
s Ivanom Silajevom vyvinuli silný tlak na zastavenie akýchkoľvek
ďalších prác v prospech a urýchlenie vývoja projektu T-60.
Existoval ešte aj projekt menej radikálnej modernizácie Su-24MM
(Malaja Modifikacija), ktorý v značnej miere využíval pôvodný drak
stroja Su-24M, akurát s novými motormi AL-31F a kvôli ich
vyššej spotrebe vzduchu s dodatočným tretím nasávacím otvorom
nad kokpitom. Označenie verzie MM však nebolo príliš šťastné, keďže
sa stalo objektom častých neprístojných vtipov, pretrvávajúcich
prakticky dodnes. Napriek značnému lobingu zo strany
predstaviteľov letectva sa nepodarilo zabezpečiť financovanie vývoja
a tak projekt Su-24MM ostal len na papieri.
Po
tom, čo sa projekt bombardéra z CAGI dostal do rúk inžinierov
OKB Suchoj, bol pod vedením Chernyakova a Olega Samojloviča
prakticky kompletne prepracovaný a dostal nové označenie T-60S.
Okrem iného sa pritom zistilo, že viaceré pôvodné dáta
z aerodynamických tunelov CAGI boli nepresné a zámerne
sfalšované. Riadením projektu bol opäť poverený V. F. Marov. Zmeny sa
dotkli prakticky všetkých konštrukčných celkov. Najviditeľnejšou bolo
premiestnenie motorov do spoločnej gondoly, ktorá sa dostala
na vrchnú zadnú časť trupu. V porovnaní s maximálne
integrálnym trupom T-60 dostal prepracovaný stroj výraznejší
centrálny trupový výbežok, ktorý pokračoval smerom vpred do pokrokovo
riešeného dvojmiestneho kokpitu. Obaja členovia posádky sedeli vedľa
seba. Správnosť tohto riešenia potvrdzuje aj fakt, že kokpit aj
s celou prednou časťou z typu T-60S bol následne zabudovaný
aj do pripravovaného útočného stroja T-10V/Su-32. Lietadlo bolo určené primárne na prenikanie do nepriateľského vzdušného priestoru vo veľkej výške a vysokou rýchlosťou, kde by následne vypustilo svoj náklad interne nesených striel dlhého doletu.
Konštruktéri zapracovali aj na čiastočnom znížení radarového
odrazu tak, aby sa zmenšila vzdialenosť, na ktorú by dokázal
nepriateľský radar stroj pozitívne zamerať. V máji 1985 sa Simonov
vrátil z ministerstva späť do služieb OKB Suchoj, kde vďaka lobingu Silajeva nahradil Jevgenija Ivanova, avšak dostal
sa do viacerých osobných konfliktov s Olegom Samojlovičom.
Následne na to Silajev zo svojej pozície ministra prinútil
Samojloviča odísť, pričom mu boli ponúknuté náhradné miesta v CAGI
a konštrukčných kanceláriách Jakovlev a MiG. Samojlovič si
vybral miesto asistenta hlavného dizajnéra v MiGu, čím klesol
zo svojej predchádzajúcej pozície, no aspoň sa mohol naďalej
venovať navrhovaniu podobných kategórií lietadiel. Spolu s ním
odišla aj skupina šikovných inžinierov, ktorým tiež vadili nové
pomery v OKB Suchoj a priniesli si so sebou aj projekt
T-60S. Ten sa v krátkom čase zmenil na projekt MiG 7.01 a z lietadla boli odvodené dve verzie – prvou bol ťažký záchytný prepadový stíhač, určený ako náhrada strojov MiG-31 a druhým bol taktický bombardér.
Vývoj
bombardéra v OKB Suchoj dostala na starosti úplne nová skupina
technikov a inžinierov, takže projekt bol po druhýkrát kompletne
prepracovaný a dostal označenie izdelije 54. Dá sa povedať, že
lietadlo si zobralo všetky už vyvinuté a rozpracované riešenia
od svojich predchodcov. Bolo to celkom rozumné rozhodnutie, inak by
päť rokov vývoja vyšlo úplne naprázdno. Vznikol tak netradičný
hybrid, na ktorom bolo skombinovaných viacero zaujímavých
prvkov: štíhlu prednú časť s kokpitom konštruktéri ponechali
z typu T-60S a pridali k nej vztlakový deltovitý trup,
nápadne pripomínajúci stroj T-4MS, avšak so šikmou odtokovou
hranou. na lietadle sa opäť objavilo krídlo s variabilnou
geometriou, ktoré sa po natočení na maximálnu šípovitosť
kompletne schovalo do účelovo tvarovaného priestoru pod trup a jeho
nábežná hrana sa tak stala nábežnou hranou samotného trupu. Dve
vertikálne chvostové plochy, umiestnené pomerne ďaleko od stredovej
osi, boli mierne vyklonené smerom dovnútra. Vstupy vzduchu k motorom
sa nachádzali v hornej časti po stranách kokpitu za nábežnou hranou,
vďaka čomu mohla ostať celá spodná časť viacmenej plochá. Existujú aj
zatiaľ nepodložené dohady, že ploché zadné trysky, vektorovateľné vo
vertikálnej rovine a s obracačmi ťahu, ktoré boli skúšané
na lietajúcom laboratóriu Su-27LL-UV (PS), boli určené práve pre
typ 54. z jednoúčelového prepadového bombardéra pre veľké výšky
sa tak stal univerzálny stroj, vybavený modernou avionikou, založenou
na kombinácii výkonného radaru NPO Leninec B004 Predator
s plošne fázovanou anténou, infračervených a televíznych
senzorov či prostriedkov pre rádioelektronický boj. Spracovanie
informácií mal na starosti unikátny počítač Argon, vďaka ktorému
mohli byť takmer všetky systémy plne automatizované. Svoje miesto si
v konštrukcii našli aj viaceré technológie typu stealth, znižujúce
pravdepodobnosť zachytenia nepriateľskou protilietadlovou obranou. Je
však vhodné dodať, že boli aplikované v menšej miere ako na americkom
type B-2. Zbrane mali byť nesené výlučne interne v rozmernej trupovej
bombovnici. z lietadla bola v priestoroch OKB Suchého pri Moskve
postavená drevená maketa pravej polovice trupu v skutočnej veľkosti.
V roku 1985 sa začala v priestoroch novosibírskeho závodu NAPO stavať
nová výrobná hala s príslušným vybavením a rovnako sa
začali vyrábať prípravky pre rozbeh predsérie testovacích strojov.
Dizajn však neprešiel testami v CAGI a musel byť dodatočne
mierne upravený. Pred koncom 80. rokov započala výroba prototypu, no
už v roku 1992, okrem iného aj v dôsledku rozpadu Sovietskeho zväzu,
boli ďalšie práce na type 54 na príkaz Sergeja Jeľcina
zastavené. V tom čase bolo toto rozhodnutie pred „západom“
prezentované ako príspevok novovzniknutého Ruska k celosvetovej
mierovej iniciatíve a k snahe o reguláciu vyzbrojovania.
Lietadlo bolo ponechané svojmu osudu vo vysokom štádiu rozpracovania
pred dokončením. V tom čase už z podstatných častí chýbali len
motory AL-41F. Ak by ich vývoj nebol na začiatku 90. rokov
prerušený a našli by sa voľné peniaze, stroj mohol uskutočniť
aspoň malú sériu letových testov z pozície experimentálneho
prototypu. Ruská štátna pokladnica však mohla o takýchto cieľoch
len snívať. Spoločnosť AVPK Suchoj síce získala nejaké peniaze
zo zahraničia predajom lietadiel rodiny Su-27, avšak rozhodla sa
ich investovať radšej do perspektívnejšieho programu stíhačky
so záporným šípom krídla S-32, ktorá by si teoreticky mohla tiež
nájsť cestu k zahraničným odberateľom. Zastavenie projektu
nijako nepotešilo ani zástupcov továrne NAPO, keďže tí už investovali
značné zdroje do prípravy produkcie typu Su-24BM, následne typu 54,
potom upraveného typu 54, no aj tak sa ani jeden z nich nedostal
do štandardnej sériovej produkcie.
Napriek
tomu, že oficiálne miesta doteraz priznali projekt pokročilého
bombardéra len jediný krát a to na moskovskom aerosalóne v
roku 1993 (kedy boli práce charakterizované ako vo veľmi pokročilom
štádiu), predsa existuje aj jedna oficiálna vnútrofiremná kresba,
na ktorej boli v zjednodušenej forme popísané pokroky pri
znižovaní zachytiteľných prejavov lietadla (štrukturálne modifikácie
nábežnej hrany krídla a trupu, štrukturálne modifikácie nábežnej
hrany vertikálnych chvostových plôch, krídlo s variabilnou
geometriou od 65 do 28 stupňov, materiály typu RAM na niektorých
miestach prednej časti trupu, kryt radaru z frekvenčne
selektívne priepustného materiálu, metalicky ošetrený prekryt
kokpitu). Hoci celkové proporcie stroja sú značne skreslené, náčrtok
poskytuje aspoň základnú predstavu o jeho konfigurácii.
Komplikácie
a politicko-mocenské súboje pri vývoji stroja izdelije 54 mali
aj jeden nečakaný dôsledok. Už začiatkom osemdesiatych rokov
existoval v OKB Suchoj projekt útočného lietadla na ničenie
pozemných cieľov, založený na dvojmiestnom stroji Su-27UB. Vývoj
bol oficiálne odobrený 19. júna 1986 a stroj dostal interné
označenie T-10V. Ako práce postupovali ďalej, typ T-10V začal
preberať čoraz viac komponentov a systémov zo stroja
izdelije 54. Nešlo pritom len o avioniku alebo radarový systém
Leninec B004 Predator, ale lietadlo dokonca prebralo aj celú prednú
časť s kokpitom! Piloti tak po prvýkrát na rodine lietadiel
Su-27 sedeli vedľa seba a do kokpitu liezli cez priechod
a vysúvateľný rebrík v prednej podvozkovej nohe. z útočnej
stíhačky T-10V sa tak postupom času stal rozmerný taktický bombardér,
tvoriaci priamu konkurenciu projektu izdelije 54. Navyše bol založený
na už existujúcom a sériovo vyrábanom lietadle, takže pri
zachovaní väčšiny uvažovaných schopností predstavoval podstatne
lacnejšiu alternatívu. Je dosť paradoxné, že nakoniec sa aj dostal do
radovej služby s oficiálnym označením Su-34 a nahradzovaním
nadzvukových bombardérov Su-24M a Tu-22M tak prakticky prebral
väčšinu úloh, pre ktoré bol vyvíjaný typ 54.
Tupolev Tu-202 (?)
O tomto projekte je
k dispozícii len veľmi málo informácií. Oficiálne sa malo jednať
o dvojúčelový stroj jednak pre bombardovacie úlohy a tiež
na odhaľovanie a ničenie amerických nukleárnych ponoriek
triedy Trident. na tieto úlohy je ideálna podzvuková platforma
s maximálnym doletom a výdržou vo vzduchu a preto bola
na sovietske pomery trochu nezvyčajne zvolená koncepcia
lietajúceho krídla. Nezvyčajne preto, lebo Sovieti na rozdiel od
Američanov nemali žiadne relevantné skúsenosti so stavbou či
prevádzkou lietajúcich krídel. Počiatky vývoja je možné hľadať už
niekedy na konci sedemdesiatych rokov 20. storočia. Piotr
Butowski naznačuje, že typ Tu-202 by mohol zdieľať viaceré
konštrukčné prvky s neskorším projektom lietadla typu BWB
s označením Tu-404.
Medzičasom sa v
televíznom dokumente Piata generácia objavili aj zábery zaujímavého
modelu lietajúceho krídla pre merania v aerodynamickom tuneli, pričom
evidentne sa nejedná o podobný typ Mjasiščev M-67 LK-M. Je teda možné,
že reprezentuje práve typ Tu-202. Vyznačuje sa nadštandardne
rozmernými nasávacími otvormi, umiestnenými na nábežnej hrane po
stranách kokpitu, čo by mohlo naznačovať použitie až šiestich či
ôsmich prúdových motorov. Treba však zdôrazniť, že sa jedná iba
o model pre merania v aerodnyamickom tuneli a tie zvyknú
byť občas kvôli špecifickým testom tvarovo dosť vzdialené od skutočne
uvažovaných lietadiel.
MiG 301/321
V polovici 80.
rokov začali v OKB MiG pod vedením N. Z. Matjuku pracovať
na dvoch projektoch hypersonických lietadiel, ktoré by využívali
klasické nekryogénne uhľovodíkové palivo. Prvým bol vesmírny
raketoplán MiG-2000 a druhým vysokorýchlostný stroj MiG izdelije
3.01/3.21, v hrubých rysoch vychádzajúci z diaľkového záchytného
stíhača MiG 7.01. o tomto lietadle je však dostupných len veľmi
málo informácií. Maximálna rýchlosť bola západnými spravodajskými
službami prepočítaná na približne 4500 km/h v letovej hladine 25
až 27 km, pričom pohon obstarávali dva turbonáporové motory
neupresneného typu, umiestnené v spoločnej gondole pod
vertikálnou chvostovou plochou. Do rýchlosti Mach 3,5 pracujú ako
klasické prúdové motory a pri vyšších rýchlostiach sa preskupia
do náporového usporiadania (podobne ako na type A-12/SR-71).
na zlepšenie letových charakteristík v rôznych režimoch
letu a hlavne kvôli možnosti vzletu z ruských poľných
vzletových dráh bol stroj vybavený krídlami s variabilnou
geometriou. na väčšinu povrchu trupu mala byť použitá plátovaná
oceľ, doplnená titánom. Jediným oficiálne zverejneným údajom bola
maximálna vzletová hmotnosť na úrovni 80 ton, z čoho
približne polovicu má tvoriť palivo. V roku 1997 bola existencia
projektu hypersonického lietadla s rýchlosťou viac než 5000 km/h
potvrdená aj zo zdrojov OKB MiG, pričom existovali dve verzie:
bombardér so štyrmi interne nesenými strelami ďalekého doletu
typu vzduch – zem a prieskumný stroj s výstrojou
SIGINT a rádiolokátorom s bočným vyžarovaním typu SLAR.
Pôvodným zdrojom pre vonkajší vzhľad stroja je kresba od Piotra
Butowského.
PAK DA (Perspektivnyj Aviacionnyj Kompleks Dalnej Aviacii)
Keďže ani jeden projekt moderného bombardéra novej generácie z 80. a 90. rokov nebol v Rusku dotiahnutý do úspešného konca, vznikla
v roku 1999 po vzore stíhacieho lietadla piatej generácie PAK FA podobná iniciatíva PAK DA (Perspektivnyj Aviacionnyj Kompleks Dalnej Aviacii), ktorej cieľom bolo zjednotiť úsilie aj zdroje ruských leteckých výrobcov a hlavne poskytnúť ruskému letectvu v horizonte roku 2020 nový moderný stroj, schopný doplniť a prípadne aj nahradiť existujúcu flotilu strategických bombardérov. Situácia v ruskom
letectve je pritom odlišná od amerického. Strategické sily majú v
súčasnosti k dispozícii 15 rozsiahlo modernizovaných a dva
novovyrobené bombardéry Tupolev Tu-160, flotilu turbovrtuľových
strojov Tu-95 a nadzvukové bombardéry ďalekého dosahu Tu-22M,
pričom každý typ sa dá veľmi efektívne modernizovať a má
relatívne dostatočnú zásobu životnosti. Keďže stroje Tu-22M sú
postupne nahradzované oveľa menším, no vďaka raketám dlhého doletu
rovnako schopným taktickým bombardérom Su-34, lietadlo PAK DA tak
môže byť smerované výlučne na strategické účely s cieľom
postupne nahradiť bombardéry Tu-95. Pritom však vzniká podstatná
otázka, či bude nový stroj nadzvukový alebo podzvukový. Zatiaľ to
vyzerá tak, že Rusi siahnu po nadzvukovom lietadle so schopnosťou
supercruise a čiastočne uplatnenými technológiami nízkej
zistiteľnosti, ktoré by malo schopnosť rýchlo sa dostať do bojovej
zóny, odpáliť stand-off muníciu a vrátiť sa späť na základňu.
Ak vznikne štvormotorový stroj s pomerom ťahu k hmotnosti
približne 0,5, možno uvažovať o maximálnej vzletovej hmotnosti
niekde na úrovni 160 ton. To je síce o viac než 100 ton
menej v porovnaní s typom Tu-160, no Rusi by tak získali
lietadlo, schopné pokryť rozsiahle územie a zároveň dobre
vypĺňajúce medzeru medzi bombardérmi Su-34 a Tu-160. Medzi
uvažovanú perspektívnu výzbroj možno zaradiť napríklad strely typu KH
555 či KH-59M. Stroj PAK DA nemá byť produkovaný masovo, takže výroba
sa zrejme obmedzí na približne 20 kusov. Všetky prevezme jedna
operačná jednotka, určená na vykonávanie špecifických operácií.
Podľa informácií
generála Igora Khvorova z roku 2004 sa zvažovalo asi 10
rozdielnych konceptov, pričom všetky sú pilotované: „Ešte sme
sa definitívne nerozhodli, ale z hľadiska úspory nákladov sme
naklonení myšlienke vyvinúť nové lietadlo na základe Tu-160.
S ohľadom na možnosti financovania nevidíme potrebu
vytvoriť principiálne nové lietadlo. To, čo Tu-160 robí dnes, je iba
60 % jeho potenciálu.“ Podľa Khvorova nebudú technológie
stealth pri návrhu prioritou. „Ideálne by bolo, ak by bolo
lietadlo vyvíjané s ohľadom na technológie stealth, ale je
to veľmi drahé a zároveň nutnosť zachovať nízky radarový odraz
spôsobuje veľké konštrukčné komplikácie. Ale principiálne na to
berieme ohľad.“ Špecifikácie na nový stroj boli teda
ruským letectvom určené, projekt nového bombardéra má dokonca aj
svoju samostatnú kapitolu v ruskom štátnom rozpočte, takže
na uhádnutie ostali už len termíny. Tie prezradil v tlačovej
správe z 23. decembra 2009 priamo prezident spoločnosti PSC
Tupolev Alexander Bobryšev (z toho je zrejmé, ktorá konštrukčná
kancelária dostala projekt na starosť). Podľa neho by mala byť
projektová dokumentácia hotová v roku 2012, nasledovaná prvým letom
prototypu v roku 2017. Do operačnej služby by sa nový bombardér mohol
dostať niekedy medzi rokmi 2025 až 2030.