MiG 1.44
Na overenie koncepcie nového MiGu mal byť postavený zjednodušený letový demonštrátor, ktorý dostal pridelené označenie MiG 1.44. Mal absolvovať základný skúšobný program, zameraný hlavne na overenie aerodynamickej konfigurácie, niektorých palubných sústav a riadiacich jednotiek Gama-1106 a ASIS-2000. Po roku 1992 však bolo štátne financovanie projektu prakticky zastavené. Počas tohto obdobia stačili v OKB MiG postaviť iba maketu v skutočnej veľkosti a niektoré časti draku pre statické testy. Od tohto okamihu prebiehalo financovanie okliešteného vývoja výlučne z vlastných zdrojov MiGu.
Prototyp 1.44 sa od sériového prevedenia 1.42 odlišoval
vo viacerých ohľadoch. Predovšetkým to bol spoločný regulovateľný hranatý vstup
vzduchu k motorom, opäť s rozdeľovacou vnútornou prepážkou, podobný
stíhačke Eurofighter. Ten bol umiestnený niekoľko centimetrov pod spodným
okrajom trupu, aby sa zabránilo nasatiu medznej vrstvy. Zaujímavosťou je, že
predná podvozková noha sa nevošla do obmedzeného priestoru hneď za vstupom
vzduchu a tak museli byť krytky príslušne vypuklé. Krídlo dostalo rovnú
nábežnú hranu so šípovitosťou 52 stupňov a charakteristikám stealth nie
príliš prospešnú odtokovú hranu, kolmú k ose trupu. Zmenil sa aj tvar vertikálnych
chvostových plôch. Pod nimi vybiehajú
dva smiešne malé vretenové výstupky, ktoré mali mať pri sériovej verzii priemer
až pol metra. Oválny dielektrický kryt nahradila zmenená predná časť
elipsovitého prierezu so splošteným spodkom, keďže demonštrátor nemal mať nainštalovaný
radar.
Situácia sa však nevyvíjala ružovo. Na začiatku roka 1993
nemal demonštrátor nainštalované motory, chýbali mu ovládače riadiacich plôch,
elektronické systémy a množstvo ďalšieho vybavenia. Dokonca to došlo tak
ďaleko, že takmer dokončený prototyp stál niekoľko rokov v hangári len
preto, že konštrukčná kancelária MiG mu nebola schopná dokúpiť servomotory riadenia!
Začiatkom roka 1994 bol stroj premiestnený do oblasti Žukovskoje/Ramenskoje,
kde bol v lete vyvezený pred hangár a firemný fotograf za prísnych
bezpečnostných opatrení vyrobil prvé oficiálne fotografie. Koncom roka sa
uskutočnili úvodné rolovacie testy, ale potom upadol prototyp na dlhú dobu do
zabudnutia. Vedenie spoločnosti sa snažilo zvýšiť záujem o projekt
predvedením demonštrátora 1.44 na aerosalónoch MAKS-95 a MAKS-97, avšak
nedostali na to povolenie.
Predstavitelia ruského letectva si však začali čoraz viac uvedomovať, že ďalšie odklady by mohli zapríčiniť celkové zrušenie projektu, čo by nevyčísliteľným spôsobom poškodilo schopnosť ruského leteckého priemyslu udržiavať krok so „západnými“ krajinami vo vývoji bojových lietadiel. Prelomovým dňom sa stal 24. december 1998, kedy ruský denník Nezavisimaja gazeta priniesol krátky článok o MiGu 1.44 s niekoľkými fotografiami. Oficiálny roll-out nasledoval 12. januára za účasti zahraničných novinárov. Konečne boli zakúpené servomotory riadenia a technici začali pripravovať lietadlo na skúšobné lety. Prvý sa uskutočnil po sérii odkladov 29. februára 2000 v kokpite so skúšobným pilotom Vladimírom Gorbunovom. Ten vytiahol nový MiG do výšky 1000 metrov, dvakrát obletel letisko pri rýchlosti 500 až 600 km/h a po krátkych osemnástich minútach pristál. Druhý let nasledoval 28. apríla, ale opäť trval len necelých 22 minút. V tom čase už bolo jasné, že MiG MFI nikdy do radovej služby nevstúpi. Jediný postavený prototyp poslúži na vývoj technológií pre pripravovanú stíhačku 5. generácie Pak-Fa a nakoniec skončí v múzeu v Monine. Aktuálne sa nachádza na severozápadnom Sibíri, kde sa testuje jeho funkčnosť v arktických podmienkach.
MiG 70.1 MDP
Nástupca diaľkovej záchytnej stíhačky MiG-31, typ MiG 70.1,
sa rodil dosť bizarne. Na konci 80. rokov od OKB Suchoj ušla skupina
konštruktérov, ktorí si neželali pracovať pod vedením Simonova. Na ich čele
stál Oleg Sergejevič Samojlovič, ktorý bol prevelený do OKB MiG už v roku
1985. Títo ľudia si so sebou „priniesli“ aj koncept MDP (Mnogofunkcionalnyj
Dalnyj Pjerechvatčik), čo bol zrejme variant taktického bombardéra T-60 so vzletovou hmotnosťou 70 ton. V OKB MiG oň
prejavili záujem, pričom na jeho vývoj bol vytvorený rovnomenný program
a lietadlo dostalo označenie MiG 70.1. Na tomto mieste je vhodné
poznamenať, že navzdory všeobecne prijímanému názoru, že čísla Izďelijí sú
volené náhodne, najmä v prípade MiGu majú tieto označenia často súvislosť
s maximálnou projektovanou vzletovou hmotnosťou. V roku 1988 boli
predbežné konštrukčné plány predložené závodu v Nižnom Novgorode, avšak
jeho predstavitelia projekt odmietli, vyhovárajúc sa na nedostatok
kvalifikovanej pracovnej sily. Práce na lietadle sa značne oneskorili začiatkom
90. rokov a projekt bol definitívne zastavený v roku 1993.
V rovnakom čase prenikli na verejnosť aj prvé správy, keďže v snahe
o jeho záchranu bol ponúknutý prepracovaný variant MiG 70.1P v podobe
nadzvukového dopravného bizjetu. Lietadlo
zrejme nebude už nikdy postavené, keďže podľa predpokladov by mal MiG-31
vydržať v radovej službe až do roku 2025. Predpokladá sa, že hlavnou
úlohou MDP malo byť diaľkové záchytné stíhanie strategických bombardérov skôr,
než vypustia strely s plochou dráhou letu. Operačný rádius na úrovni 4000
km pri podzvukovej a 2500 km pri nadzvukovej rýchlosti v kombinácii
s doletom štyroch rakiet K-172 na úrovni 400 km umožňoval vyhnúť sa
kontaktu s doprovodnými nepriateľskými stíhacími lietadlami. Na záver ešte
jedna poznámka. Na internete koluje zjednodušený náčrt MiGu 70.1 spolu s kresbou, na ktorej je typ
zobrazený s kačacími chvostovými plochami. V skutočnosti sa jedná
o bombardér Suchoj T-60S, keďže MiG 70.1 kačacie chvostové plochy nemal.
Rozdiel vo vonkajšom výzore je tiež v odlišnom prechode trup – krídlo.
