Spomenuté problémy s U‑2 sa stali základom nového programu, ktorý by v sebe od začiatku niesol požiadavku zabudovať stealth technológie priamo do konštrukcie lietadla. Štúdie s krycím názvom Gusto sa zamerali na možný vývoj úplne nového podzvukového lietadla, ktoré by bolo konštruované s ohľadom na dosiahnutie čo možno najmenšieho radarového prierezu. Najbližšie k realizácii sa dostala štúdia Lockheedu s pracovným označením Gusto 2.

Nepochybne najneuveriteľnejším lietadlom, pri ktorom boli stealth technológie len vedľajším produktom primárnej konštrukcie, sa stal prototyp Avro Omega.

V roku 1957 sa pozornosť CIA sústredila na možnosť stavby prieskumného lietadla, ktoré by dokázalo letieť extrémne vysokou rýchlosťou v extrémne veľkých výškach a pritom by bolo nezachytiteľné radarom. Na predbežné špecifikácie zareagovali firmy Lockheed a divízia General Dynamics Convair. Súťaž s krycím menom Oxcart vyhral Lockheed s projektom A‑12. Lietadlá A-12/YF-12A/SR-71 by sa dali všeobecne charakterizovať ako vysokorýchlostné prieskumné lietadlá. Táto charakteristika (a obmedzenie) ovplyvňovala použitie prvkov stealth. Najväčšiu hrozbu pre A‑12 ako prieskumného lietadla predstavovali pozemné radary. Z tohto dôvodu má lietadlo brity pozdĺž celej prednej časti až k jeho špičke. Takáto koncepcia taktiež priaznivo ovplyvňovala prúdenie vzduchu okolo centroplánu. Chvostové plochy sú čiastočne sklonené k ose trupu, čo taktiež obmedzuje radarový odraz. Na nábežných a odtokových hranách bolo uplatnené kvázi krivkové fazetovanie povrchu, v tvare malých trojuholníkov. Dobre viditeľné sú na prvej fotografii ešte nenatretého tretieho exemplára A‑12. Najväčšie problémy spôsobovali zvislé chvostové plochy a predná časť motorových gondol. Nakoniec boli pôvodné titánové chvostové plochy nahradené dielmi zo žiaruvzdorných kompozitov (prvé použitie takéhoto materiálu na významnú časť konštrukcie). Zvyšok konštrukcie ostal titánový (Beta‑120Ti‑13V‑11Cr‑3Al). Na lietadle bol neskôr aplikovaný čierny náter, ktorý na jednej strane pohlcoval radarové vlny a na strane druhej dobre vyžaroval vznikajúce teplo (aj keď treba podotknúť, že mal veľmi obmedzené schopnosti, na rozdiel napríklad od dnešného náteru Iron Ball - železná guľa, aplikovaného na lietadlách F-15 a F-16). Infračervený odraz bol v dôsledku vysokých prevádzkových rýchlostí a unikátnych motorov dosť veľký. Avšak pre lietadlo stále predstavovala najlepšiu ochranu letová výška.

Spomínané trojuholníkové plochy využíva aj novší potomok A‑12, Lockheed SR‑71 Blackbird. Trojhrany sú z kovov odrážajúcich radarové vlny, pričom medzery medzi nimi vypĺňa RAM (Radar Absorbing Material). Keď lúč rádiolokátora narazí na túto štruktúru, odrazí sa na protiľahlú plochu a odtiaľ je zrazený inam. S každým týmto poskočením prechádza rádiový signál vrstvou RAM a tá absorbuje stále viac a viac jeho energie. Nakoniec radarová vlna zoslabne tak, že signál stratí všetku svoju energiu a na obrazovke rádiolokátora sa už neobjaví.

Jack Northrop bol vždy obdivovateľom lietajúcich krídel a to už od začiatku 30. rokov. V období druhej svetovej vojny navrhol síce veľmi zaujímavú, ale v dôsledkoch neúspešnú konštrukciu XP-56, stíhačky s tlačným motorom, pri ktorej bol zachovaný iba minimálny trup. Väčšie úspechy mu priniesli až jeho rozmerné lietajúce krídla XB-35 s hviezdicovými a YB-49 s prúdovými motormi. Pri testovacích letoch si skúšobný tým všimol, že pri preletoch lietadiel nad kontrolnou vežou mal radar problémy s určením ich polohy. Konštruktéri si pomaly začali uvedomovať, že lietajúce krídla majú oproti bežným lietadlám oveľa lepšie stealth charakteristiky, najmä čo sa týka efektívnej odrazovej plochy. Napomáha tomu najmä absencia trupu a chvostových plôch. Tieto výhody boli naplno využité až pri bombardéri B-2 Spirit.

Hoci sa najväčšia publicita sústreďuje spravidla na radarový odraz lietadla, je to len jeden z jeho zistiteľných prejavov. Je zbytočné stavať stroj takmer nezachytiteľný radarom, ak ho je možné spozorovať na veľkú vzdialenosť optickými senzormi alebo jednoducho ľudským zrakom. Začiatkom roka 1942 mali americké námorné bombardéry veľké problémy s ničením nacistických ponoriek U‑boat. Počas jasného dňa boli totiž spozorovateľné na veľké vzdialenosti a tak sa mohli nepriateľské ponorky skryť s dostatočným časovým predstihom. To bolo pre U. S. Navy neprijateľné a tak vytvorilo špeciálny tajný program Yehudi, ktorý mal čo najlepšie zamaskovať lietadlá tak, aby sa nedali takmer vôbec vizuálne spozorovať. Po sérii úvah prišli inžinieri na unikátne riešenie. Na spodnú časť trupu a predné kryty motorových gondol umiestnili sústavu výkonných svetiel. Tie nasvietili povrch trupu natoľko, že bombardér doslova zmizol z obzoru a namiesto dvadsiatich kilometrov bol spozorovateľný len z troch. Kapitáni ponoriek tak nemali dosť času na útek. Vysvetlenie je pomerne jednoduché. Jedná sa o jav zvaný isoluminiscencia, pri ktorom nie je možné vizuálne oddeliť dva objekty, majúce rovnakú svietivosť. Ako najvhodnejšia platforma na úpravy sa ukázal torpédový bombardér TBM‑3D Avenger (ktorý dostal 10 svetiel) a B‑24 Liberator. Projekt fungoval veľmi dobre až do konca roka 1942. Potom už začali byť lietadlá vybavované námorným radarom, vďaka ktorému mohli ničiť ponorky aj za hranicou viditeľnosti. Projekt Yehudi tak na dlhú dobu upadol do zabudnutia a na svetlo sveta sa dostal až v 80. rokoch. Na záver ešte malá poznámka k menu projektu. Aj v tomto prípade bolo vytvorené úplne náhodne podľa postavy violončelistu Yehudi Menuhina zo starej rozhlasovej hry Boba Hopea (neúspešné pátranie po ňom sa stalo ústrednou humornou dejovou líniou).

Myšlienku nasvietenia trupu sa podarilo oživiť počas vojny vo Vietname. Na základe poznania, že mohutné stíhačky F‑4 Phantom II je možné spozorovať z oveľa väčšej vzdialenosti než ich menších protivníkov MiGy‑21, vytvoril Pentagon ďalší špeciálny program Compass Ghost. V rámci neho dostali vybrané stroje F‑4 modrobiely náter a deväť vysokovýkonných svetiel. Vďaka tomu sa podarilo zredukovať vizuálnu zistiteľnosť o takmer 30 percent. Bohužiaľ, opačný efekt to malo na infračervenú stopu lietadla a zároveň svetlá spotrebovávali príliš veľa energie. Okrem toho, po znížení optickej zistiteľnosti sa dalo lietadlo identifikovať na väčšiu vzdialenosť prostredníctvom kondenzačnej stopy motorov, takže pokračovanie v projekte by malo zmysel iba po ich výmene za iný typ.