11. apríla 1941 adresovalo USAAF spoločnostiam Consolidated Aircraft a Boeing Airplane požiadavku na nový výškový bombardér, ktorý by bol schopný dopraviť 4500 kg bômb do vzdialenosti takmer 16 000 kilometrov. Jeho rýchlosť nesmela byť nižšia než 720 km/h v letovej výške 13 700 metrov. 27. mája dostala aj spoločnosť Northrop kontrakt na predbežné štúdie bombardéra, u ktorého sa však vyžadovala nižšia rýchlosť, dolet aj bombový náklad. V septembri sa naplno rozbehol projekt veľkého lietajúceho krídla, interne označeného NS-9 a o mesiac neskôr sa podarilo získať objednávku na experimentálny prototyp s opciou na ďalší, modely pre testy v aerodynamickom tuneli a tretinovú pilotovanú zmenšeninu N-9M. Ihneď po začatí projektu si dal Northrop svoj návrh patentovať.

Počas prípravných prác boli neustále zdôrazňované výhody lietajúcich krídel, najmä vyššia rýchlosť s menej výkonnými motormi, lacná prevádzka, jednoduchšia výroba, lepšie rozloženie hmotnosti a v neposlednom rade vďaka absencii trupu ťažká spozorovateľnosť pre obsluhu pozemných protilietadlových diel (počas letových testov sa prejavila aj zlá zachytiteľnosť radarom, avšak v tom čase tomu nikto nevenoval dostatočnú pozornosť, dokonca sa to považovalo za príťaž). V polovici roka 1942 sa podarilo dokončiť maketu v skutočnej veľkosti. Medzitým sa objednávka rozrástla na dva prototypy, ktorým bolo pridelené oficiálne označenie XB-35, štyri zmenšené pilotované stroje N-9M a 13 predsériových YB-35. Northropovi však chýbali potrebné priestory na stavbu takých veľkých lietadiel a tak si dohodol spoluprácu s továrňami Glenna L. Martina. Prvý prototyp XB-35 mal ešte postaviť Northrop, ale predsériové stroje YB-35 a predpokladanú produkciu 200 sériových lietadiel Martin s tým, že prvý sériový stroj mal byť dodaný USAAF v priebehu júna 1945.

Rozpätie krídla XB-35 činilo 54,2 metra a obidve polovice mali šípovitosť 27 stupňov. V centrálnej časti bolo dlhé 11,4 metra, zužujúc sa až na 2,7 metra na koncoch, pričom celková dĺžka lietadla bola 16,2 metra. Smerové riadenie zabezpečovali dvojité krídelká na odtokovej hrane krídla, ktoré sa dali použiť aj na zmenu výšky a taktiež vo funkcii aerodynamických bŕzd. Ich funkciu dopĺňali elevóny. Lietadlo bolo vybavené štyroma vzduchom chladenými motormi Pratt and Whitney Wasp Major (dva vo verzii R-4360-17 a dva R-4360-21) v tlačnom usporiadaní. Tie poháňali cez predĺžený hriadeľ dva v protismere sa točiace štvorlisté vrtuľe. Vzduch bol k motorom privádzaný cez dlhý kanál, zabudovaný do krídla. Trojbodový podvozok predného typu tvorilo predné otáčateľné koleso a hlavný podvozok, každý so zdvojenými kolesami s priemerom 1,5 metra. Posádku tvorili okrem dvoch pilotov aj bombometčík, navigátor, inžinier, rádiový operátor a traja strelci. Pred kabínou boli umiestnené malé ubytovacie priestory, určené pre záložnú šesťčlennú osádku počas dlhých misií. Výzbroj bola nesená interne v ôsmich samostatných bombových komorách, umiestnených v spodnej časti trupu za priestormi pre osádku. Obranu lietadla mala zabezpečiť sústava diaľkovo ovládaných streleckých veží s 12 mm guľometmi. Štyri z nich sa nachádzali v streleckej veži vo vrchnej časti trupu, štyri pod trupom a štyri v zadnej časti. Dopĺňali ich ďalšie štyri strelecké veže, každá s dvoma guľometmi, umiestnenými v oblasti vonkajších motorov nad a pod krídlom. Strelci sedeli pod kopulovitými prekrytmi v zadnom výčnelku trupu a jeden hneď vedľa kokpitu.

Začiatkom roka 1944 sa medzi zástupcami letectva začali šíriť pochybnosti o splnení zadaných požiadaviek. Dolet bombardéra vychádzal o 2500 km kratší a ani s rýchlosťou to nevyzeralo najlepšie. Zo stroja sa podarilo vyžmýkať najviac 625 km/h vo výške 10 650 metrov. Okrem toho, problémy začala mať aj spoločnosť Martin, takže dodanie prvého predsériového stroja sa malo posunúť až na rok 1947. USAAF už bolo jasné, že bombardérov sa počas vojny nedočká a tak celý program B-35 zastavilo.

Na druhej strane, Air Technical Service Command usúdilo, že Northropova koncepcia bola mimoriadne perspektívna a tak navrhli pokračovať v stavbe predsériových strojov, aj keď nikdy nedosiahnu operačný status. Prvý prototyp vzlietol na svoj úvodný 45 minútový let 25. júna 1946 z Hawthornu v Kalifornii smerom na Muroc Dry Lake. Problémy s podvozkovými šachtami a ovládaním vrtulí si vynútili jeho uzemnenie už po devätnástich letoch a následne musel podstúpiť rok trvajúce opravy. Čoskoro k nemu pribudol ďalší XB-35, avšak na ňom už bolo uplatnených niekoľko zmien. Do vzduchu sa dostal 26. júna 1947 ale jeho uzemneniu predchádzalo dokonca len 8 letov. Z nasledujúcich trinástich strojov verzie YB-35 dostal len jediný obrannú výzbroj. Jeho hlavnou odlišnosťou bola inštalácia v rovnakom smere sa točiacich vrtúľ a vylepšený systém chladenia motorov. Zhodou okolností, práve ten uskutočnil prvý let 15. mája 1948 a ako sa neskôr ukázalo, bol to jediný YB-35, ktorý sa dostal do vzduchu. Všetky ďalšie letové testy už uskutočnili stroje s prúdovými motormi.

Z pôvodnej súťaže nakoniec vyšiel víťazne návrh Consolidated Aircraft, po zlúčení s firmou Vultee známejší pod menom Convair B-36 Peacemaker. Takmer neznámym faktom je, že kým dospel Convair k pomerne konvenčnému dizajnu, zvažovali aj jeho konštruktéri koncepciu lietajúceho krídla.

Aj napriek zrušeniu projektu B-35 sa spoločnosť Northrop na prelome 40. a 50. rokov zaoberala štúdiami upraveného bombardéra, ktorý vychádzal z návrhu XB-35, ale bolo na ňom uplatnených niekoľko konštrukčných zmien. Najpodstatnejším zlepšením bola inštalácia len nedávno vyvinutých výkonnejších turbovrtuľových motorov. Ďalšou zmenou bola inštalácia akéhosi výčnelku, ktorý už aspoň trochu pripomínal trup (a vo veľkej miere sa podobal na pôvodný Northropov návrh). Táto úprava bola nevyhnutná kvôli zväčšeniu bombovnice pre rozmerné vodíkové bomby. Pôvodný XB-35 mal osem samostatných malých bombovníc, rozložených po spodnej časti trupu. Pri náklade konvenčných bômb sa tomu nepripisovala veľká pozornosť, avšak ak mal byť stroj vybavený rozmernou atómovou bombou, bol to už vážny problém. Posádka bola zredukovaná na piatich členov. Preferovaný koncept bol vybavený dvoma turbovrtuľovými motormi Turbodyne V, vyvinutými taktiež v spoločnosti Northrop. Každý z nich vyprodukoval 10 000 konských síl a mal poháňať dve protibežne sa točiace šesťlisté vrtuľe. Rozpätie krídel činilo 39,12 metra pri celkovej dĺžke 22,76 metra.

Druhou možnosťou bola inštalácia štyroch motorov Allison XT 40 s celkovým výkonom 30 000 konských síl. Ani jeden z návrhov však nevzbudil dostatočný záujem a tak ostali len na papieri.