Vztlakové telesá

Od polovice šesťdesiatych rokov začali rôzne aerokozmické firmy skúmať aerodynamické charakteristiky vztlakových telies, ktoré by sa dali použiť na stavbu viacnásobne použiteľných vesmírnych prostriedkov. Na obrázkoch sú lietadlá Martin X-24B a Northrop HL-10.

Vesmírne prostriedky

Aj v NASA sa od päťdesiatych rokov zaoberajú rôznymi objektmi, ktoré vykazujú mnohé znaky UFO. Po bližšom preštudovaní materiálov z počiatkov letov do vesmíru zistíte, že prakticky každý projekt (Mercury, Gemini, Apollo, Aeroshell..... ) obsahoval aj teleso, ktoré veľmi pripomínalo lietajúci tanier. Zväčša šlo o návratové moduly, ale našli sa aj rôzne konštrukcie na výskum pohonu a podobne. Typickým príkladom zo súčasnosti je japonský návratový modul OREX.

Vrtuľníky

Zaujímavo môžu vyzerať aj vrtuľníky. Na obrázku vľavo je prieskumný bezpilotný prostriedok Bombardier CL-327 Guardian. Na pravom obrázku je vrtuľník Westland WG-33, postavený v roku 1977 v Yeovil, Somersete. Mal to byť dvojmiestny ľahký nenáročný pozorovací stroj, poháňaný turbohriadeľovým motorom Plessey Meon. Členovia posádky sedeli vedľa seba v kruhovitom trupe, poskytujúcom vynikajúci rozhľad. Maketa bola predvedená ministerstvu obrany Veľkej Británie, ale nevyvolala dostatočný záujem a tak bol celý projekt v roku 1979 formálne zastavený. Maketa je vystavená v múzeu.

Sky Ship Airship

17. apríla 1975 predstavil konštruktér John West v Cardingtone (Anglicko) model vzducholode na prenášanie nákladu. Operačná verzia s priemerom balóna 70 metrov mala podľa odhadov prepraviť 400 ton na vzdialenosť 1600 kilometrov pri rýchlosti okolo 160 km/h. Diskovitý tvar mal minimalizovať prízemné turbulencie vzduchu. Projekt však nikdy neprekročil štádium makety.

Rossija

Čo nedotiahli do konca v Anglicku, podarilo sa v Rusku. Rossija je teplovzdušný balón s priemerom 200 metrov, určený na prevážanie veľkých nákladov na dlhé vzdialenosti. Pohon je zabezpečovaný modifikovaným vrtuľníkom Mil-2 bez rotora, ktorý vyvinie s balónom rýchlosť až 200 km/h vďaka dvom malým leteckým turbínam. Tie slúžia nielen na pohon samotného termoplánu, ale aj na jeho vzlet do výšky. Nosnosť tohto komplexu je zhruba 150 ton na vzdialenosť 5000 km, avšak na vzlet potrebuje neuveriteľných 3500 metrov betónovej plochy.

Mimoriadne zaujímavo môže vyzerať aj obyčajný meteorologický balón vo veľkých výškach.

EKIP Tarielka

V Saratove, nachádzajúcom sa 400 míľ juhovýchodne od Moskvy, inžinieri skonštruovali prvý lietajúci tanier na svete ktorý vie lietať a zároveň sa počíta aj s jeho sériovou výrobou. EKIP, alebo familiárnejšie Tarielka je založená na aerodynamickom predpoklade, že kompaktné lietajúce krídlo je oveľa efektívnejšie ako súčasné lietadlá. Konštruktér Lev Shukin a aerodynamik Alexander Sobko minimalizovali všetky vonkajšie výčnelky a obmedzili ich iba na malé krídla pre vzdušné manévrovanie. Rovnaká priamočiarosť sa uplatnila aj v dizajne kabíny so snahou udržať lietadlo čo možno najjednoduchšie. Tvar telesa vyvodzuje 80 percent vztlaku. V lietadle sú taktiež umiestnené otvory na nasávanie vzduchu, ktorý je potom tlačený von na vytvorenie zvýšeného vztlaku alebo priamo dole ako u vznášadla na vytvorenie vzduchového vankúša, takže Tarielka nemusí mať podvozok. Prototyp poháňajú dva turboventilátorové hlavné motory na dopredný let a dva pomocné turbohriadeľové motory na vytvorenie vzduchového vankúša pod lietadlom. Vďaka ich umiestneniu vnútri trupu môžu byť vybavené pre turboventilátorové motory trochu netradične prídavným spaľovaním. Manévrovanie zabezpečuje rozdielny ťah motorov v hlavných tryskách, pomocné pulzné trysky, ktoré si okrem paliva odoberajú stlačený vzduch z motorov a pahýľovité krídla. Diskovitý tvar prispieva aj k lepšiemu rozloženiu hmotnosti.

Shukin verí, že lietadlá koncepcie EKIP majú potenciál dosahovať rýchlosť súčasných dopravných lietadiel a pritom štartovať z omnoho kratších dráh, prípadne aj z vodnej hladiny. Tarielka nemusí byť iba ruský lietajúci tanier pre tisíc pasažierov, ale dá sa využiť aj na omnoho špecifickejšie účely, napríklad ako lietajúca nemocnica, lietajúci tanker na hasenie požiarov alebo taxík na prepravu pasažierov z veľkých letísk do centier miest s vodnou plochou. Veľký potenciál má taktiež pre národy v Pacifiku ako ideálne lietadlo, ktoré môže štartovať skoro vertikálne a je možné s ním pristáť pred domom, vo vode, alebo ho dokonca zaparkovať na streche domu. Nezanedbateľný je jeho prínos k životnému prostrediu, keďže vďaka rozmernému vnútornému priestoru môže niesť veľké nádrže na metán, zemný plyn alebo vodík a vyhnúť sa tak použitiu klasického kerozínu. Vodík s rovnakou hmotnosťou ako kerozín by sám dokázal zvýšiť dolet dvoj až trojnásobne. Na druhej strane použitím zemného plynu by sa znížili náklady na pohonné hmoty osemnásobne. Lietadlo je tiež mimoriadne tiché, čím znižuje zvukový smog okolo letísk.

Tarielke sa konečne začalo blýskať na lepšie časy. Po tom, čo boli vo vlastnej réžii ukončené konštrukčné práce a úvodné letové testy s prvým prototypom, si konzorcium EKIP našlo strategického investora. Trochu paradoxne ním boli Američania. Podľa revidovaného harmonogramu mali byť do roku 2007 postavené ďalšie tri prototypy a približne od roku 2010 sa mala začať sériová výroba rôznych navrhnutých verzií. Podľa podpísaných dohôd s US Navy Department by sa prvým zákazníkom malo stať americké námorníctvo a niekoľko bezpilotných kusov dostane aj letecká zložka hasičov na boj s lesnými požiarmi. Súčasná situácia je však nejasná, nakoľko odvtedy neboli vydané žiadne nové informácie. Odhadujem, že problémom je práve postoj vynálezcu konceptu Leva Shukina. Ten je totiž extrémny patriot a v žiadnom prípade nechce dovoliť, aby bol EKIP vyrábaný zahraničnou spoločnosťou mimo Ruska.

Prvou zo sériových verzií má byť ťažké transportné lietadlo s nosnosťou cez 100 ton, schopné dopraviť náklad do vzdialenosti šesťtisíc kilometrov pri priemernej rýchlosti 500 až 700 km/h. Zároveň sa môže pohybovať aj pomocou prízemného efektu pár metrov nad zemou, resp. vodnou hladinou rýchlosťou zhruba 160 km/h. Celkové rozpätie (ak sa to tak dá vôbec nazvať) činí úctyhodných 102 metrov pri dĺžke 62 a výške 20,4 metra. Pohon má byť zabezpečený šesticou obrovských motorov D18T, každý s ťahom 25 000 kg, ktoré by dopĺňalo osem ďalších typu AL-34. Aj napriek svojej veľkej hmotnosti na úrovni 360 ton by dĺžka vzletovej dráhy nemala presiahnuť 600 metrov! Pasažierska verzia by mala pojať viac ako 1000 ľudí. Opačný extrém predstavuje malinkaté bezpilotné lietadielko EKIP AULA L2-3 so vzletovou hmotnosťou 350 kg a dĺžkou sotva dva metre, použiteľné na prieskum a hliadkovanie.