OREX (Orbital Re-entry Experiment) bol prvou časťou vývoja japonského vesmírneho raketoplánu HOPE (H-II Orbiting Plane). Jeho hlavnou úlohou bolo získať údaje o aerodynamike a aerodynamickom ohreve, komunikácii a navigácii prostredníctvom GPS pri zostupe do atmosféry. Tvarom to bola klasická návratová kapsula s experimentálnym tepelným štítom, ktorú vyniesla do vesmíru raketa H-II vo februári 1994. Po zostupe spadla do centrálneho Tichého oceánu, kde ju vylovili armádne plavidlá. OREX sa stal prvým japonským návratovým vesmírnym telesom.
Cieľom programu ALFLEX (Automatic Landing Flight
Experiment) bolo vyskúšať základné technológie pre automatické pristátie telesa
v tvare raketoplánu. V tomto experimente bol prostriedok vypustený 13
krát z helikoptéry, letiacej vo veľkej výške a prostredníctvom naprogramovaného
softvéru automaticky pristál. Všetky testy sa uskutočnili v období od júla
do augusta 1996. Teleso s rozmermi 6,10 x 3,78 m vážilo 760 kg a na
jeho vývoji sa podieľalo aj NAL (National Aerospace Labolatory).
Modifikovanou verziou od Kawasaki Heavy Industries sa
stal stroj ALPEX.
Súbežne s programom ALFLEX prebiehal aj program
HYFLEX (Hypersonic Flight Experiment), ktorý mal poskytnúť poznatky dizajnu,
výroby a letových charakteristík hypersonického vztlakového telesa
a zároveň údaje o trvalom lete hypersonickou rýchlosťou. Povrch bol
vyrobený z keramických dlaždíc carbon/carbon, ktoré sú plánované aj pre
raketoplán HOPE. Navigáciu zabezpečoval systém IMU, výška sa upravovala
kooperáciou RCS a elevónov. Prostriedok bol vybavený teplotnými a tlakovými
senzormi. Do vesmíru bol vypustený pomocou nosiča J-1 vo februári 1996
a počas 15 minútového letu sa jeho povrch zahrial na teplotu vyše 1600
stupňov C. Po skončení letu pristál v oceáne, avšak odtrhol sa za
nevyjasnených príčin od plavákového systému a klesol do hlbín. Boli
získané dáta z 12 zo 14 experimentov, neuskutočnili sa len dva, keďže
obsahovali poletovú inšpekciu tepelného štítu.
Ďalšie práce majú prebiehať v rámci programu HSFD
(High Speed Flight Demonstration. Ten je zameraný na overenie kľúčových
technológií návratu z vesmíru a je rozdelený do dvoch fáz. Fáza 1 má
overiť navigačný systém, obojstrannú komunikáciu počas celej misie do vesmíru
a získať know-how o bezpilotnom autonómnom lete. Fáza 2 je zameraná
na získanie dát v transsonickej letovej obálke, ktoré sa ukázali byť
omnoho komplikovanejšie ako predpokladal plán. Na zníženie nákladov sa
v obidvoch fázach použije rovnaký tvar trupu testovacieho prostriedku,
ktorý predstavuje 25 percentnú zmenšeninu raketoplánu Hope-X. Ten je 3,8 metra
dlhý a váži 735 kg. Prvý let sa
uskutočnil 17. októbra 2002 na Christmas Island a prototyp pri ňom
dosiahol rýchlosť Mach 0,6 a výšku okolo 5000 metrov.
Všetky predchádzajúce projekty boli vytvorené kvôli získavaniu
poznatkov, ktoré sa v konečnom dôsledku plánujú využiť na stavbu
viacnásobne použiteľného vesmírneho raketoplánu HOPE (H-2 Orbiting Plane
(prototyp s označením HOPE-X - eXperimental)). Ten má Japonsku umožniť
lacný spoľahlivý a bezpečný
prístup do vesmíru. S prvým letom sa počítalo už v roku 2005,
avšak dnes je jasné, že tento termín nebolo možné dodržať. Okrem toho, finančné
škrty v agentúre NASDA zmrazili jeho vývoj, pričom vôbec nie je jasné, či
bude niekedy obnovený.
Raketoplán HOPE mal vydláždiť cestu komerčne vyrábaným
aerokozmickým lietajúcim prostriedkom. Mitsubiushi Heavy Industries predstavila
projekt kombinovaného hypersonického/raketového lietadla typu SSTO
s celkovou hmotnosťou 350 ton, schopné prepraviť 10 pasažierov do vesmíru.
Pohon stroja dlhého 94 metrov s rozpätím 29 metrov majú zabezpečovať štyri
motory LACE (Liquified Air Cycle Engine), doplnené scramjetmi.
Alternatívu raketoplánu HOPE predstavila japonská firma
ISAS. Inšpiráciou im bol prototyp americkej manévrovateľnej rakety typu SSTO
McDonnell Douglas DC-X Delta Clipper.
Na podobnom základe zostrojili Japonci menšiu a jednoduchšiu raketu RVT
(Reusable rocket Vehicle Test), ktorá absolvovala letové testy 9. až 26. júna
2002 v Noshiro Testing Center v severnej časti japonského hlavného
ostrova. Demonštrovala vertikálny vzlet a pristátie, otáčanie vo vzduchu
a základné manévrovacie prvky. RVT je poháňaná raketovým motorom
spaľujúcim vodík. Jej možnosti sú zatiaľ stále obmedzené, avšak kontinuálne
prináša cenné poznatky pre ďalšie zdokonaľovanie a vývoj.
Kawasaki
KANKO-MARU
Japonské spoločnosti Kawasaki Heavy Industries
a Japanese Rocket Society konštruujú 22 metrov vysoký komplex Kanko-Maru
s priemerom 18 metrov, ktorý by mal byť schopný naraz dopraviť na nízku
obežnú dráhu až 50 cestujúcich. Celková hmotnosť komplexu má dosiahnuť 550 ton.