Francúzsky
konštruktér Bertin, ktorý sa zaoberal širokou škálou rôznych konceptov
lietadiel typu VSTOL, postavil medziiným aj motorizovaný model stroja so
zabudovanými dúchadlami v krídlach. Po úvodných testoch v aerodynamickom
tuneli bolo jasné, že vývoj si vyžiada participáciu väčšej leteckej
spoločnosti. Záujem prejavila firma Breguet a do programu sa zapojil aj
Maurice Hurel. Bertin postavil ďalší, tentokrát 14 percentný model navrhovaného
stroja HB 11. Motor a dúchadlá mali byť zakúpené od firmy General
Electric, ktorá ich vyvinula pre typ XV-5A. Model
poháňali dva malé elektrické motory s výkonom 10 koní, ktoré dokázali
roztočiť lopatky dúchadla na rýchlosť 10 000 otáčok za minútu. Tunelové testy
prebiehali v období rokov 1950 až 1960, ale k stavbe skutočného
stroja sa nepristúpilo.
Firma Breguet
využila túto skúsenosť na návrhy vlastných lietadiel s dúchadlami
v krídlach. Jeden z konceptov mal prenášať výkon zo štyroch prúdových
motorov do dúchadiel. Lietadlo malo hmotnosť 125 ton, pričom sa predpokladalo
dosiahnutie maximálnej rýchlosti 750 km/h.
Ďalším
zaujímavým konceptom bolo ľahké lietadlo Charlesa Marchettiho s ôsmimi
zdvihovými dúchadlami, ktoré boli usporiadané súmerne okolo trupu. Dopredný let
mal byť zabezpečený tlačnou vrtuľou.
Spoločnosť Sud
Aviation navrhla kolmo štartujúce lietadlo so zaťahovateľným rotorom. Ten bol
poskladaný v trojuholníkovej nadstavbe vo vrchnej časti trupu. Po
dosiahnutí potrebnej doprednej rýchlosti sa listy zasunuli do strán
a lietadlo pokračovalo vpred pomocou prúdových motorov.
Niekoľko
firiem vytvorilo štúdie na tému ľahkého dopravného lietadla typu VTOL pre
zhruba 50 pasažierov. Ich spoločným znakom bol skladací rotor, ktorý sa vysúval
pri štarte a pristátí a počas letu sa nachádzal v uzavretom
stave nad kabínou pre pasažierov.
Začiatkom
sedemdesiatych rokov začala spoločnosť SNIAS (Aerospatiale) študovať rôzne
koncepty lietadiel s kolmým vzletom, ktoré by dokázali uspokojiť rôznorodú
škálu požiadaviek na operačné výkony. Najperspektívnejšie sa pritom javilo
použitie preklopných rotorov a preto padol návrh postaviť lietadlo podobné
americkému stroju XV-15. Hlavný rozdiel bol v tom, že dva motory so
spoločnou prevodovkou sa nachádzali v trupe a poháňali preklopné
rotory cez sústavu hriadeľov. Motory Arriel I s výkonom po 485 kW
boli nainštalované v uhle 25 stupňov, pričom nasávacie otvory sa
nachádzali v koreni krídla a výfukové trysky za zadným podvozkom.
Vonkajšie rozmery boli približne dvojtretinové v porovnaní
s americkým konkurentom a maximálna vzletová hmotnosť sa pohybovala
na úrovni 2450 kg. Rotory/vrtule mali priemer len päť metrov, čo umožňovalo ich
chod aj v horizontálnej pozícii. Lietadlo malo dosiahnuť maximálnu
rýchlosť 517 km/h a dolet so štyroma pasažiermi 800 km. V období
rokov 1974 až 1976 podstúpili sériu testov v aerodynamických tuneloch
pätinový model a plne funkčný preklopný
systém v plnej veľkosti. Predpokladalo sa, že prvý prototyp by mohol
vzlietnuť v roku 1981, ale v apríli 1977 bol program zastavený.
EUROFAR EUROTILT
2GETHER
Keďže mnohé
krajiny EU nechceli zaostať vo vývoji preklopných lietadiel za USA, päť
z nich podpísalo v septembri 1987 memorandum o spolupráci na
koncepte EUROFAR (European Future Advanced Rotorcraft). Vývojové práce boli
podporené aj programom EUREKA. Všeobecne malo byť postavené stredné dopravné
lietadlo s preklopnými rotormi, určené pre tridsať pasažierov. Trup bol
dlhý 19,4 metra pri rozpätí krídla 15,3 metra a priemere rotorov/vrtúľ
11,2 metra. Rotory sa dosť netradične otáčali nezávisle od motorových gondol.
Od konceptu EUROFAR bol, tentokrát bez účasti talianskej Agusty, odvodený menší
dizajn EUROTILT so vzletovou hmotnosťou na úrovni desiatich ton, určený
pre 12 až 19 pasažierov. Financovanie vývojových prác prostredníctvom Európskej
Únie však kolidovalo s podobným talianskym projektom ERICA. Preto bol vyslovený názor, že zainteresované
spoločnosti by mali predložiť jeden spoločný návrh. Tak vznikol ďalší koncept
2GETHER (2nd Generation European Tilting Highly Efficient Rotorcraft), ktorý
bol taktiež zamietnutý. Európska Komisia však odobrila financovanie vývoja
štyroch najkritickejších technológií pre preklopné lietadlá, pričom všetky majú
byť založené na jedinej konfigurácii – talianskom projekte ERICA.
In cooperation with www.vstol.org