Agusta A118 A119

Projekt A118 bol jedným z návrhov, ktoré vznikli začiatkom šesťdesiatych rokov do súťaže NATO NBMR.4. Tvarom pripomínal sovietsky konvertoplán Kamov Ka-22. Na koncoch krídel mal dva veľké štvorlisté rotory a vrtule v ťažnom usporiadaní, ktoré poháňali tri turbohriadeľové motory. Premiestňovanie nákladu uľahčovala sklopná rampa v zadnej časti trupu.

Ešte zaujímavejším bol návrh Agusta A-119 so štyroma preklopnými vrtuľami/rotormi, pričom väčší predný pár sa vyklápal smerom nahor a menší zadný pár smerom dole. Pohon zabezpečovali dva turbohriadeľové motory, umiestnené za prednými vrtuľami, ktoré boli sústavou prevodov spojené aj so zadnými vrtuľami.

Fiat (Alenia) G.222

Projekt Fiat (Alenia) G.222 sa zrodil začiatkom šesťdesiatych rokov ako reakcia na vypísanú súťaž podľa požiadaviek z roku 1962 NBMR.4 – špecifikujúcich ľahké transportné lietadlo typu V/STOL, ktoré by malo poskytovať podporu ostatným bojovým, kolmo štartujúcim strojom. Do súťaže bolo prihlásených 25 rozdielnych konceptov z niekoľkých krajín NATO, prevažne s turbovrtuľovým pohonom. Talianske veliteľstvo vzdušných síl zadalo v roku 1963 firme Fiat kontrakt na vývoj takéhoto lietadla, založeného na skoršom koncepte G.222 Cervino s nepretlakovým trupom s dĺžkou 19,2 metra. Lietadlo malo byť schopné prepraviť 40 plne vyzbrojených vojakov, 32 parašutistov, tri malé vozidlá alebo 4100 kg nákladu.

Maximálna vzletová hmotnosť pri kolmom štarte bola vypočítaná na 12 700 kilogramov, pri vzlete STOL sa dala zvýšiť na 15 875 kg. Hlavnou pohonnou jednotkou boli dva turbovrtuľové motory Dart RDa 10 s výkonom 2255 kW a možnosťou vstrekovania zmesi voda/metanol, ktoré poháňali dva štvorlisté vrtule s priemerom 3,8 metra. V motorovej gondole na každej strane krídla s rozpätím 18,1 metra sa ešte nachádzali jeden až štyri zdvihové motory Rolls-Royce/MAN RB.162-31. Pri cestovnej rýchlosti 400 km/h bol dolet stanovený na 1200 kilometrov. Navrhnutá bola aj civilná verzia pre 40 pasažierov s pretlakovým trupom kruhového prierezu s väčšou dĺžkou a širším rozpätím krídel. Koncom roka 1965 prešiel návrh mnohými zmenami. Hlavné pohonné jednotky nahradili výkonnejšie motory Dart 25, rozpätie sa zväčšilo na 23,5 metra a dĺžka na 21,5 metra, dolet bol už na úrovni 3700 kilometrov.

Talianske letectvo však zaujali výrazne lepšie výkony verzie s klasickým štartom a pristátím CTOL a tak si objednali dva prototypy. Prvý z nich vzlietol v roku 1970 a odvtedy bolo vyrobených viac než 100 sériových kusov lietadla Alenia G.222.

Agusta ERICA

Po skončení medzinárodného európskeho programu EUROFAR, zameraného na stavbu preklopného dopravného lietadla, vytvorila firma Agusta v roku 2000 jeho nástupcu pod označením ERICA (Enhanced Rotorcraft Innovative Concept Achievement). Tento projekt má vyústiť do preklopného lietadla druhej generácie, ktoré by v sebe kombinovalo najnovšie technológie a zároveň praktické poznatky, získané z kooperácie Agusty pri vývoji a výrobe konvertoplánu BA-609. Hlavnou odlišnosťou je to, že namiesto motorových gondol sa otáčajú celé koncové časti krídel. To umožňuje jednak zjednodušiť konštrukciu a vyhnúť sa tak problémom, ktoré sprevádzali aj Bell/Boeing V-22 Osprey a zároveň efektívne usmerňovať prúd vzduchu od vrtulí. Tie majú priemer len :-) 7,4 metra, ale aj tak umožňujú kolmý vzlet a vysokú preletovú rýchlosť na úrovni 650 km/h.

Pohon majú zabezpečiť dva turbohriadeľové motory Pratt and Whitney Canada PW127E s výkonom po 1800 kW. V trupe s dĺžkou 15,2 metra bude miesto okrem dvoch členov posádky ešte aj pre 19 až 22 pasažierov alebo 2200 kg nákladu. Dolet bol vypočítaný na 1200 kilometrov. Vzletová hmotnosť v režime VTOL má byť 10 ton, v režime STOL o tonu viac. Vývojové práce pokračujú aj po zlúčení s firmou Westland.

Mnoho prvkov má ERICA prebrať zo stroja Bell/Agusta BA-609.

In cooperation with www.vstol.org