Short SC-1
Typ
SC-1 bol prvým lietadlom s nepohyblivými nosnými plochami a zvislým
vzletom postaveným vo Veľkej Británii. Tento model bol skúšobným nosičom pre
nový zdvihový motor RB.108. Lietadlo malo nízko osadené trojuholníkové krídlo
a trojbodový podvozok s veľkou svetlosťou. Dopredný ťah zabezpečoval
motor umiestnený v zadnej časti trupu. V trupe boli ďalej umiestnené
štyri krížom spriahnuté zdvihové motory, ktoré sa mohli mierne preklápať okolo
priečnej osi vpred a vzad, a tak spomaľovať alebo podporovať dopredný
let. Prvý prototyp poháňaný len zadným motorom vzlietol 2. apríla 1957. Druhý
prototyp poháňaný piatimi motormi nasledoval v auguste 1958.
V dôsledku úspešného motora Pegasus s ovládaním vektora ťahu, ktorým
bol vybavený model P.1127, stalo sa lietadlo SC-1 nepotrebným. Napriek tomu
s ním, skôr než ho vyradili z prevádzky, absolvovali rozsiahly
skúšobný program.
V Anglicku
vzniklo mnoho ďalších štúdií lietadiel VTOL, ktoré sa nedočkali realizácie. Ako
príklad možno uviesť Armstrong Whitworth AW.171 s desiatimi zdvihovými
motormi Rolls-Royce RB 108 a dvoma doprednými motormi Bristol Orpheus,
ktoré mali lietadlu umožniť let rýchlosťou Mach 2.
Hawker P.1127
Celý
príbeh lietadla, ktoré dnes poznáme pod označením Harrier, sa začal vo firme
Bristol Arrowengine, keď konštruktér Gordon Lewis získal od francúzskeho
aviatického nadšenca Michela Wilbaulta návrh na jednomiestnu jednomotorovú
stíhačku s charakteristikami VTOL, určenú pre štáty NATO. Gordon
v návrhu urobil niekoľko zmien, ktoré sa týkali najmä nahradenia štyroch
kompresorov dvojstupňovou axiálnou vrtuľou s dvoma rotujúcimi výstupnými
tryskami.
Tento
koncept sa dostal k mladému konštruktérovi Ralfovi Hooperovi, ktorý začal
okolo motora odznova kresliť lietadlo, pričom mu v prednej časti pridal
ešte dva ďalšie „studené“ trysky. Pritom si všimol, že motor sa do lietadla
nevošiel, nakoľko v spodnej časti vytŕčala skriňa prevodovky. Navštívil
preto firmu Bristol a navrhol presunúť ju na vrchnú časť motora, kde by sa
potom mohla schovať do krídla. Výsledné lietadlo malo mať hmotnosť 3860
kilogramov pri nosnosti 900 kg zbraní. Takýto návrh bol vládou schválený
a spoločnosť dostala kontrakt na stavbu prototypu XP 831.
Po
jeho dokončení dostal oficiálne označenie Hawker P.1127 (prvý let v roku
1960), pričom o zdroje sa delil aj s projektovanou nadzvukovou
verziou P.1150, neskôr preznačenou na P.1155. Hlavným rozdielom bolo použitie
prídavného spaľovania v predných tryskách označené ako PCB (Plenum Chamber
Burning), navrhnuté firmou Bristol Siddeley pre motor BS.100. Tento spôsob
pohonu bol odskúšaný na makete podzvukového Harrieru.
Nástup novej vlády vo Veľkej Británii znamenal koniec
mnohým vojenským projektom, medzi ktoré patrila aj spomenutá nadzvuková verzia.
Vývoj
stroja P.1127 však pokračoval ďalej, najmä vďaka stále sa zväčšujúcemu ťahu
motorov Rolls-Royce (pôvodne Bristol Siddeley) Pegasus. Základné skúsenosti
s ovládaním lietadiel typu VTOL získali piloti pri návšteve USA
pilotovaním stroja Bell X-14. Po dvoch skúšobných prototypoch nasledovalo deväť
predsériových strojov Kestrel, skúšaných letcami z Nemecka, USA
a Anglicka. Medzi nimi bol aj nemecký generál Barghorn, eso z druhej
svetovej vojny s 302 zostrelmi, najmä na sovietskej fronte. Ten pri
pomalom pristátí ubral príliš veľa plynu, v dôsledku čoho lietadlo spadlo
na zem a podvozok sa rozpadol. Dobre naladený generál vyskočil z kokpitu
a prehlásil, že týmto bolo zničené 303. spojenecké lietadlo. Kladný
výsledok skúšok umožnil začať sériovú produkciu prvých VTOL lietadiel
v radovej službe typu Harrier.
Postupom času ale Harrier zastarával a tak sa
britské firmy začali zaoberať jeho nástupcom. Spoločným rysom týchto návrhov
bolo odstránenie najväčšieho nedostatku stroja - podzvukovú koncepciu. Takto vyzeral jeden z prvých
(nadzvukových) návrhov.