Short SC-1

Typ SC-1 bol prvým lietadlom s nepohyblivými nosnými plochami a zvislým vzletom postaveným vo Veľkej Británii. Tento model bol skúšobným nosičom pre nový zdvihový motor RB.108. Lietadlo malo nízko osadené trojuholníkové krídlo a trojbodový podvozok s veľkou svetlosťou. Dopredný ťah zabezpečoval motor umiestnený v zadnej časti trupu. V trupe boli ďalej umiestnené štyri krížom spriahnuté zdvihové motory, ktoré sa mohli mierne preklápať okolo priečnej osi vpred a vzad, a tak spomaľovať alebo podporovať dopredný let. Prvý prototyp poháňaný len zadným motorom vzlietol 2. apríla 1957. Druhý prototyp poháňaný piatimi motormi nasledoval v auguste 1958. V dôsledku úspešného motora Pegasus s ovládaním vektora ťahu, ktorým bol vybavený model P.1127, stalo sa lietadlo SC-1 nepotrebným. Napriek tomu s ním, skôr než ho vyradili z prevádzky, absolvovali rozsiahly skúšobný program.

Armstrong Whitworth AW.171

V Anglicku vzniklo mnoho ďalších štúdií lietadiel VTOL, ktoré sa nedočkali realizácie. Ako príklad možno uviesť Armstrong Whitworth AW.171 s desiatimi zdvihovými motormi Rolls-Royce RB 108 a dvoma doprednými motormi Bristol Orpheus, ktoré mali lietadlu umožniť let rýchlosťou Mach 2.

Hawker P.1127

Celý príbeh lietadla, ktoré dnes poznáme pod označením Harrier, sa začal vo firme Bristol Arrowengine, keď konštruktér Gordon Lewis získal od francúzskeho aviatického nadšenca Michela Wilbaulta návrh na jednomiestnu jednomotorovú stíhačku s charakteristikami VTOL, určenú pre štáty NATO. Gordon v návrhu urobil niekoľko zmien, ktoré sa týkali najmä nahradenia štyroch kompresorov dvojstupňovou axiálnou vrtuľou s dvoma rotujúcimi výstupnými tryskami.

Tento koncept sa dostal k mladému konštruktérovi Ralfovi Hooperovi, ktorý začal okolo motora odznova kresliť lietadlo, pričom mu v prednej časti pridal ešte dva ďalšie „studené“ trysky. Pritom si všimol, že motor sa do lietadla nevošiel, nakoľko v spodnej časti vytŕčala skriňa prevodovky. Navštívil preto firmu Bristol a navrhol presunúť ju na vrchnú časť motora, kde by sa potom mohla schovať do krídla. Výsledné lietadlo malo mať hmotnosť 3860 kilogramov pri nosnosti 900 kg zbraní. Takýto návrh bol vládou schválený a spoločnosť dostala kontrakt na stavbu prototypu XP 831.

Po jeho dokončení dostal oficiálne označenie Hawker P.1127 (prvý let v roku 1960), pričom o zdroje sa delil aj s projektovanou nadzvukovou verziou P.1150, neskôr preznačenou na P.1155. Hlavným rozdielom bolo použitie prídavného spaľovania v predných tryskách označené ako PCB (Plenum Chamber Burning), navrhnuté firmou Bristol Siddeley pre motor BS.100. Tento spôsob pohonu bol odskúšaný na makete podzvukového Harrieru.

Nástup novej vlády vo Veľkej Británii znamenal koniec mnohým vojenským projektom, medzi ktoré patrila aj spomenutá nadzvuková verzia.

Vývoj stroja P.1127 však pokračoval ďalej, najmä vďaka stále sa zväčšujúcemu ťahu motorov Rolls-Royce (pôvodne Bristol Siddeley) Pegasus. Základné skúsenosti s ovládaním lietadiel typu VTOL získali piloti pri návšteve USA pilotovaním stroja Bell X-14. Po dvoch skúšobných prototypoch nasledovalo deväť predsériových strojov Kestrel, skúšaných letcami z Nemecka, USA a Anglicka. Medzi nimi bol aj nemecký generál Barghorn, eso z druhej svetovej vojny s 302 zostrelmi, najmä na sovietskej fronte. Ten pri pomalom pristátí ubral príliš veľa plynu, v dôsledku čoho lietadlo spadlo na zem a podvozok sa rozpadol. Dobre naladený generál vyskočil z kokpitu a prehlásil, že týmto bolo zničené 303. spojenecké lietadlo. Kladný výsledok skúšok umožnil začať sériovú produkciu prvých VTOL lietadiel v radovej službe typu Harrier.

Postupom času ale Harrier zastarával a tak sa britské firmy začali zaoberať jeho nástupcom. Spoločným rysom týchto návrhov bolo odstránenie najväčšieho nedostatku stroja - podzvukovú koncepciu. Takto vyzeral jeden z prvých (nadzvukových) návrhov.