Čo sa týka programu Š-90 (šturmovik), ten sa pretransformoval na LUS (Ľochkij Udarnyj Samoljot). Jediný návrh, do ktorého boli vo väčšej miere implementované technológie stealth, vznikol v konštrukčnej kancelárii Suchoj. Pod interným označením T-12 sa skrývalo netradične koncipované lietadlo s krídlom s negatívnou šípovitosťou, motýľovitými chvostovými plochami a dvoma oddelenými kokpitmi. Vľavo sa nachádzal pilot, pred ktorým bol zabudovaný radar a vpravo zbraňový operátor s elektrooptickými zameriavacími senzormi. Lietadlo bolo 16 metrov dlhé s rozpätím 19,5 metra a to pri maximálnej vzletovej hmotnosti 20 ton. Pohon mal obstarávať jeden alebo dva motory s ťahom 100 kN. Všetky zbrane boli nesené interne v dvoch rozmerných bombovniciach za pravým aj ľavým kokpitom. Hoci sa vývoj dostal do pokročilého štádia, zastavili ho politické udalosti a pád Sovietskeho zväzu. Zatiaľ nie je jasné, či bol postavený aj nejaký prototyp (maketa). Tento projekt je však diskutabilný minimálne z dvoch dôvodov. Po prvé, žiadna vyspelá krajina už nevyvíja jednoúčelové a úzko špecializované lietadlo pre priamu palebnú podporu pozemným jednotkám. A po druhé, jediným zdrojom informácií o tomto projekte je zatiaľ Piotr Butowski, takže ich autentickosť je veľmi ťažké overiť.

Svoje návrhy predložili aj spoločnosti MiG a Jakovlev, tie však vsadili viac na palebnú silu než na nízku zistiteľnosť nepriateľom. Nedostatok informácií o sovietskom pokroku na poli nízkej zistiteľnosti zároveň viedol k vzniku mnohých fiktívnych útočných lietadiel ako MiG-37 Ferret či Suchoj Astra. Suchoj Astra by však mohol byť dezinterpretáciou dvanásteho experimentálneho prototypu Su-25 (T-8-12), ktorý dostal po celom trupe gumový poťah pre testy znižovania radarovej odrazivosti.

Program vývoja nového bombardéra B-90 sa rozdelil do dvoch samostatných prúdov. Na jednej strane stáli hypersonické takmer-vesmírne bombardéry (Tu-360, Tu-2000B, MiG-2000 či MiG 301/321) a na strane druhej pomalšie bombardéry s vyšším zastúpením technológií stealth (Tu-202 Nevidimka, Suchoj T-54 a T-60S). V súčasnosti bola vytvorená nová iniciatíva PAK-DA (Perspektivnij Aviacionij Kompleks Dalnej Aviacii), ktorá by mala vyústiť do skutočne postaveného nového bombardéra pre vzdušné sily Ruskej federácie.

Medzi doposiaľ málo známe sovietske lietadlá patrí aj Mjasiščev M-17RP zo začiatku osemdesiatych rokov. Jedná sa o prieskumný stroj s radarom s bočným vyžarovaním, ktorý je umiestený v rozmernom kontajneri pod trupom. Niektoré prvky nízkej zistiteľnosti boli ovplyvnené tým, čo Sovietsky zväz v tom čase vedel o programoch F-117 a ATB. Výtoková tryska bola schovaná za motýlie chvostové plochy. Rozpätie krídel na úrovni 39 metrov s plochou 138,5 m² poskytovalo aj vo veľkých výškach do 21 km dostatočný vztlak. Maximálna hmotnosť bola prepočítaná na 22 000 kg. Neskôr bola navrhnutá zdokonalená verzia M-17RP-2 MDVS (viacúčelové podzvukové lietadlo pre veľké výšky), ktorá sa na prvý pohľad odlišovala hlavne rozdielnym usporiadaním vstupov vzduchu k motorom. Kým pôvodne tvorili súčasť nábežnej hrany pri apexe nosnej plochy, v novom návrhu boli umiestnené nad krídlo. Aj keď sa jednalo o polovicu 80. rokov, už v tom čase mali mať sériové stroje pred prehľadovým radarom v nose a kontajnerom SLAR generátory studenej plazmy na zníženie radarového odrazu!!! Typická letová misia mala trvať približne 4,5 hodiny. Pri voľbe pohonnej jednotky sa favorizovali upravené prúdové motory D‑30. M-17 bol jedným z alternatívnych návrhov pre nahradenie stroja M-17 Stratosphere. Po tom, čo vnútrofiremnú súťaž vyhral návrh M-55 Geofyzika, boli ďalšie konštrukčné práce zastavené.

Získané skúsenosti pomohli aj pri navrhovaní rôznych pilotovaných aj bezpilotných lietadiel na detekciu, sledovanie a poskytovanie taktických informácií v reálnom čase a zároveň na sledovanie letiacich balistických rakiet. Všetky návrhy spadajú pod rozsiahly program M-67, ktorý mal vytvoriť akúsi protiváhu americkej iniciatíve SDI a Boeingu B767 AST. Doteraz o ňom však oficiálne neboli zverejnené takmer žiadne informácie. Iba to, že operačná výška mala dosahovať 20 – 26 kilometrov pri trvaní misie od 5 do 8 hodín a lietadlá mali v závislosti od verzie maximálnu vzletovú hmotnosť 15 až 100 ton.