Výhody nízkej zistiteľnosti alebo technológie Stealth boli vždy vo veľkej pozornosti vojakov počas celej éry letectva. Pokusy s maskovaním či znížením viditeľnosti osôb i predmetov, a to nielen lietadiel, ale i ostatných druhov vojenskej výstroje a výzbroje sa datujú od počiatkov vojenskej histórie. Najmä lietadlá vzhľadom na trojrozmerné prostredie, v ktorom sa pohybujú, a na to, v akom meradle sú vo vzduchu nechránené, sú vhodnými kandidátmi na využitie technológií zameraných na nízku zistiteľnosť. Už v prvej svetovej vojne sa s istými malými úspechmi využili pokusy maskovať lietadlá proti odhaleniu farebnými nátermi. Dokonca existovali i prípady lietadiel, ktorých krídla a trup boli obalené priehľadným poťahom.

Druhá svetová vojna taktiež priniesla prvú príležitosť využiť na odhalenie a zameranie pohyblivých cieľov radarovú techniku. Práve lietadlá boli obzvlášť zraniteľné, pretože v ich okolí chýbajú terénne nerovnosti a obvykle boli postavené z materiálov, ktoré majú vysokú odrazivosť. Náter na schopnosť radaru zistiť lietadlo za letu nemal žiadny významnejší účinok. Radar sa počas vojny stal vážnou hrozbou pre všetky bojujúce strany. Po prvýkrát bol k dispozícii prostriedok na presné bombardovanie pozemných cieľov za každého počasia cez deň i v noci. Umožňoval taktiež sledovanie zameraného lietadla aj počas nepriaznivých poveternostných podmienok a prakticky zrušil nebezpečenstvo, ktoré dlho predstavovala rýchlosť a výška letu. Prvé pokusy čeliť účinkom radaru boli prinajlepšom neohrabané. Zistilo sa, že prúžky kovovej fólie nastrihané na stanovenú dĺžku (danú kmitočtom radaru, proti ktorému boli použité) a rozptýlené vo veľkom množstve z lietadla v podobe oblaku radar dočasne oslepia. Táto metóda, aj napriek tomu, že je pomerne účinná a používa sa dodnes, má mnohé nedostatky. Obmedzená doba zotrvania vo vzduchu, problémy so zhadzovaním a nutnosťou prispôsobiť prúžky vždy konkrétnemu kmitočtu nepriateľského radaru viedli k výskumu účinnejších alternatív. Takitež infračervená stopa motorov sa dá čiastočne kompenzovať salvou horčíkových svetlíc, známych ako „flare“, ktoré majú zmiasť tepelne navádzané rakety.

Vojnové udalosti bránili rozsiahlejšiemu výskumu a vývoju konštrukčných materiálov neodrážajúcich radarové vlny, použiteľných v letectve, avšak niekoľko pokusov sa predsa objavilo. Najmä Nemci kládli veľký dôraz na zníženie radarového odrazu od vytipovaných lietadiel, vrátane pozoruhodného stroja Horten Ho-229. Niektoré sériové modely tohto výnimočne vyspelého prúdového stíhacieho lietajúceho krídla, vyrobeného hlavne z dreva s kostrou z oceľových trubiek prenášajúcich zaťaženie mali využívať drevený sendvič s jadrom z granulovaného dreveného uhlia. Predpokladalo sa, že uhlie pohltí časť energie radarových vĺn a tým nezanedbateľne zníži radarový odraz lietadla. Vojna sa však skončila skôr, než sa mohla táto technológia naplno využiť.

Iné riešenie sformuloval v roku 1952 major USAF John Seaberg. Podľa neho nová generácia prúdových motorov s vrodenými možnosťami výkonov vo veľkých výškach by sa dala spojiť s lietadlom s účinným krídlom s extrémne veľkou štíhlosťou. Toto spojenie by umožnilo dosiahnutie cestovného dostupu, ktorý vysoko prekračoval dostup ktoréhokoľvek lietadla, zaradeného v operačnej službe a tým prakticky eliminovanie ako odhalenia, tak aj účinkov nepriateľskej protilietadlovej obrany. Táto koncepcia mala byť preštudovaná firmami Bell Aircraft Corporation, Fairchild Aircraft Corporation a Martin Aircraft v rámci projektu MX-2147 s krycím menom Bald Eagle. Súťaž vyhral Bell so svojím strojom X-16 (vľavo). O niečo neskôr prišiel Lockheed s ešte bizarnejšou koncepciou, zhmotnenou vo forme stroja X-26B (vpravo) s charakteristikami stealth (označenie X-26A mala verzia firmy Schweizer). Niekoľko strojov podniklo tajné prieskumné misie nad Vietnamom.

Onedlho po rozbehnutí programu X-16 sa za výdatnej podpory CIA zrodil projekt Aquatone a jeho výsledok Article 341, alebo familiárnejšie U-2. Prvé tri operačné lety, z ktorých jeden smeroval priamo nad Moskvu, boli v značnej pozornosti sovietskej armády. Do vzduchu bol vyslaný veľký počet záchytných stíhačov a vyskytli sa aj pokusy lietadlo zostreliť, ale bezúspešne. Avšak U-2 po celý čas s veľkou presnosťou sledovali sovietske radary. Kelly Johnson z Lockheedu sa pokúsil tento nedostatok odstrániť rôznymi spôsobmi. Na lietadle boli skúšané napnuté drôty s rôznou dipólovou dĺžkou od koncov vodorovnej chvostovej plochy ku koncom krídla a od prednej časti k vrcholu kýlovej plochy.....

.....a taktiež pokrytie lietadla Eccosorbom (materiál z penovej gumy, pohlcujúci mikrovlny), v ktorom bola zaliata kovová mriežka, známa pod označením Salisbury Screen. U-2 v popredí je pokryté materiálom pohlcujúcim radarové vlny a predstavuje prvý doložený americký pokus o zníženie radarového odrazu.

Žiadny postup však nedokázal prekonať celý kmitočet ruských radarových prostriedkov. Po dôkladnej analýze sa dospelo k záveru, že jediné možné riešenie je zahrnúť stealth technológie priamo do konštrukcie lietadla (čo bolo pre U-2 už neskoro, dôkazom je zostrel Francisa G. Powersa 1. mája 1960). Taktiež z nej vyplynul fakt, že pravdepodobnosť zachytenia lietadla radarom značne znižuje nadzvuková rýchlosť v spojitosti s použitím materiálov, pohlcujúcich radarové vlny a konštrukčných prvkov, zoslabujúcich radarový odraz. Na obrázku je U-2R v úprave Senior Span.