Convair Model 49 AAFSS

Nesporne najzaujímavejší návrh do súťaže AAFSS predložila divízia firmy Convair zo San Diega. Ich Model 49 by sa dal najvýstižnejšie opísať ako hybrid lietadla a helikoptéry s prstencovým krídlom, vzdialene pripomínajúci lietadlo Snecma Coléoptére. Pohon zabezpečovali turbínové motory, poháňajúce vrtule v prstenci. Convair predpokladal, že takáto konštrukcia prinesie nesporné výhody v porovnaní s helikoptérou. Posádka sedela vedľa seba v dvojmiestnej kabíne vo vrchnej časti trupu, obklopená množstvom vyhľadávacích senzorov. Celý trup bol opancierovaný, schopný odraziť strely ráže 12,7 mm.

Hlavnou výhodou takejto konštrukcie je veľká nosnosť, čomu zodpovedalo aj obrovské množstvo nesenej výzbroje. Jej základ tvorili dve bočné veže so 7,62 mm guľometmi, alebo 40 mm granátometmi so zásobou 12000 rán z guľometov alebo 500 granátov. Centrálna veža bola osadená 30 mm kanónom s 1000 nábojmi a dala sa doplniť ešte jedným 30 mm kanónom, alebo raketometom WASP s 500 raketami. Všetky tieto zbrane sa mohli otáčať vertikálne aj horizontálne a strieľať prakticky v akomkoľvek letovom režime, aj na zemi. Mechanické zábrany znemožnili namieriť zbrane na vyčnievajúci pilotný priestor. Ďalšia výzbroj sa dala navešať na 4 závesné body na bokoch trupu. Menovite mohli obsahovať prídavné nádrže (s maximálnym objemom 1200 galónov), tri strely typu BGM-71 TOW alebo Shillelagh. Jeden závesný bod na každej strane mohol taktiež obsahovať 106 mm delo so zásobou 18 nábojov a efektívnym dostrelom 10 000 yardov. Pohonný systém pozostával z troch motorov Lycoming LTC4B-11, ktoré poháňali interné vrtule. Ich malý priemer bol vykompenzovaný rýchlosťou obrátok. Samotné motory a podvozok boli umiestnené v troch kruhových výbežkoch po stranách trupu, štvrtý (predný) bol vyhradený pre zbrane a avioniku. Riadiaci systém bol prevzatý z konvenčných helikoptér a bol doplnený o režim prechodu do horizontálneho letu. Convair predpokladal kooperáciu a zdieľanie poznatkov spolu s vývojom vertikálne štartujúceho lietadla XFY-1 Pogo a vývojové riziko pokladal za minimálne. Oficiálny predstavitelia US Army však mali iný názor. Ak by sa táto koncepcia dotiahla do operačného použitia, armáda by získala unikátny stroj s nevídanou palebnou silou. Spodný obrázok ilustruje navrhované letové režimy.

Lockheed AH-56 Cheyene

V Lockheede sa rozhodli upraviť svoj pokusný stroj XH-51A na omnoho sofistikovanejší vrtuľník, interne označený CL-840. Ten mal veľký tandemovo usporiadaný kokpit, gyroskopicky stabilizovaný štvorlistý hlavný rotor, vyrovnávací rotor a pomocnú vrtuľu v tlačnom usporiadaní na konci trupu. Konštrukciu dopĺňali dva pomocné krídla a zaťahovací kolesový podvozok zadného typu. Pohon bol zabezpečený jedným turbohriadeľovým motorom General Electric T64-GE-16 s výkonom 3435 konských síl. Pri visení bol všetok výkon nasmerovaný do hlavného rotora, pri doprednom lete odoberala tlačná vrtuľa asi 700 konských síl. Taktiež krídla s rozpätím 8 metrov boli vytvorené tak, aby pri lete vyvodzovali dodatočný vztlak. Všetky tieto konštrukčné rysy mali umožniť vrtuľníku letieť v absolútne „čistom“ usporiadaní rýchlosťou 400 km/h pri hladine mora. Prakticky však vykazoval pri rýchlostiach nad 320 km/h nestabilitu vo všetkých osách, čo v prípade jedného prototypu znamenalo stret rotora s trupom a následnú haváriu. Maximálna vzletová hmotnosť 13 600 kg sa prejavila v množstve paliva a následne v úctihodnom dolete 1400 km. Trup bol dlhý 18,3 m a vysoký 4,1 metra, priemer nosného rotora činil 15,36 metra.

Impozantná bola aj jeho výzbroj. V prednej streleckej veži mohol byť umiestnený 40 mm granátomet M-129 so zásobou 780 nábojov a 7,62 mm šesťhlavňový guľomet M-134 Minigun so zásobou 11 570 nábojov. Na šiestich zbraňových závesníkoch pod pomocnými krídlami mali byť navešané protitankové rakety TOW alebo zásobníky 80 mm neriadených rakiet s hmotnosťou do 1800 kg. Schopnosť operovať vo dne v noci za každého počasia mu mal umožniť terénny navigačný radar, Dopplerovský radar, interná navigačná jednotka a automatický letový systém.V roku 1966 vyhlásila US Army výťazom súťaže AAFSS projekt Lockheedu a podpísala s ním kontrakt na desať vývojových strojov YAH-56A s opciou na 375 sériových kusov AH-56 Cheyene. Úvodný vzlet prvého prototypu sa uskutočnil 21. septembra 1967 a desiaty vývojový stroj bol dodaný do júla 1968. Tri z nich boli pri skúškach zničené. Bohužiaľ, Cheyene bol príliš komplikovaný, čo neustále predlžovalo a zdražovalo vývoj a tak bol projekt v roku 1972 zrušený.

Sikorsky S-67 Blackhawk

Na to operatívne zareagovala firma Sikorsky svojim projektom S-67 Blackhawk. Ten koncepčne vychádzal zo stroja S-61 a obsahoval typické koncepčné prvky bojovej helikoptéry: tandemové usporiadanie kokpitu, úzky trup, motory umiestnené čo najďalej od seba a pod trupom vežu palubného kanóna. Zaujímavým konštrukčným rysom bolo pomocné krídlo s celkovým priemerom 8,33 metra, na ktorom boli namontované aerodynamické brzdy, ktoré mohli taktiež podporiť vzdušné manévrovanie. Hlavný podvozok bol zaťahovací, zadné pomocné koleso nie.

Letové testy prebiehali v období 1970 až 1974. Počas nich vrtuľník dosiahol niekoľko rekordov (najmä rýchlosť 348,9 km/h na trojkilometrovej priamke a rýchlosť 335,5 km/h na okruhu s priemerom 15/25 km). Vo finálnych fázach testov bol vybavený systémom nočného videnia a streleckou vežou TAT-140 s 30 mm kanónom. Predpokladalo sa taktiež použitie 16 protitankových rakiet TOW, 2,75 palcových rakiet alebo striel Sidewinder proti vzdušným cieľom. Blackhawk predviedol vynikajúcu manévrovateľnosť, nosnosť a všestrannosť. Na konci skúšok US Army navrhla modifikáciu vyrovnávacieho rotora a takto upravený vrtuľník dosiahol v roku 1974 rýchlosť 370 km/h. Aj napriek týmto úspechom boli letové testy vyhodnotené ako neuspokojivé a záujem o S-67 opadol.