AAH (Advanced Attack Helicopter)

Po neúspechu vrtuľníka Lockheed AH-56 Cheyene vypísala US Army v novembri 1972 novú súťaž AAH (Advanced Attack Helicopter) na vývoj modernej helikoptéry do každého počasia, určenej primárne na ničenie obrnenej techniky, ktorá by bola menej sofistikovaná a hlavne lacnejšia ako Cheyene. Armádne špecifikácie požadovali stroj poháňaný dvoma turbohriadeľovými motormi General Electric T700 a výzbroj minimálne 16 protitankových rakiet TOW alebo Hellfire, doplnených 30 mm kanónom. Predbežné štúdie predložili firmy Boeing-Vertol, Bell, Sikorsky, Hughes a Lockheed. Spoločnosť Sikorsky prihlásila do súťaže svoj vrtuľník S‑67, ktorý práve uskutočňoval letové testy. Lockheed sa pokúsil presadiť modifikovaným strojom AH-56 Cheyene, upraveným do podoby CL-1700 s jedným motorom Lycoming PLT‑27.

Spoločnosť Boeing sa spojila s firmami Vertol a Grumman Aerospace a spolu vytvorili vlastný návrh, z ktorého však bola postavená len maketa. Ten bol postupne vyskladaný z transportného vrtuľníka YUH‑61A, ktorý neuspel v súťaži oproti typu Sikorsky UH-60 Blackhawk. Nezvyčajný bol najmä rozmerný trojbodový podvozok posunutý vzad a prečnievajúca predná časť trupu s dvojmiestnym kokpitom. Posádka síce sedela v tandeme (pôvodne dokonca vedľa seba), ale každý jej člen mal konštrukčne oddelený pracovný priestor. Boeing rovnako ako spoločnosť Sikorsky však mal len malú šancu na úspech v programe AAH, práve kvôli prebiehajúcej súťaži UTTAS na nový transportný vrtuľník pre U.S. Army.

Bell YAH-63

22. júna 1973 komisia vybrala spoločnosti Bell a Hughes, s ktorými následne podpísala kontrakt na stavbu dvoch prototypov. Bell vstúpil do súťaže s modelom 409 (armádne označenie YAH-63), ktorý koncepčne vychádzal zo z vlastnej iniciatívy vyvinutého stroja Model 309 AH‑1 King Cobra. Dvojčlenná posádka sedela klasicky v tandeme, pričom jedinou nie príliš pozitívnou zmenou bolo umiestnenie pilota na predné miesto, aby sa zvýšil potenciál letov typu NOE (nap-of-the-earth). Ďalšími charakteristickými rysmi boli trojkolesový pevný podvozok, chvostové plochy tvaru T, a pre firmu Bell typický dvojlistý rotor.

Rovnako ako konkurenčný Hughes YAH-64, aj Bell poháňali dva motory GE T700-GE-700 a výzbroj tvorená šesnástimi raketami TOW (neskôr sa uvažovalo o type Hellfire) bola nesená na pomocných krídlach pod vstupmi vzduchu k motorom. Alternatívou protitankových striel boli štyri raketomety, každý s devätnástimi raketami ráže 70 mm. Bell sa rozhodol nainštalovať trojhlavňový kanón typu XM-188 kalibru 30 mm na maličkú delovú vežu pod prednou časťou trupu. Na ten nadväzoval bezčlánkový zásobovací systém, v ktorom sa nachádzalo 1200 nábojov. Sofistikovaný zameriavací systém obsahoval priamohľadovú optiku, NVG, denný televízny prístroj, laserový diaľkomer a označovač cieľov, prístroj pre laserové navádzanie s možnosťou navedenia protitankových striel podľa odrazeného laserového lúča. Celý systém bol doplnený prilbovým zameriavačom. Prvý prototyp YAH-63 vzlietol 1. októbra 1975, ale v júni nasledujúceho roka počas letových testov havaroval. Následne bol opravený a spolu s druhým prototypom sa zúčastnil Fly-off testov proti YAH‑64. Ich výsledky však neboli nijako presvedčivé, keďže YAH-63 nemal takmer žiadne prednosti v porovnaní s existujúcim typom AH-1 Cobra. Nakoniec sa ešte konštruktéri rozhodli vymeniť dvojlistý rotor za štvorlistý, ale ani to už nepomohlo. Jeden z prototypov sa dochoval až dodnes a je umiestnený v zbierkach múzea U.S. Army v Alabame.

Hughes YAH-64

Hughesov návrh s označením Model 77 predstavoval dvojmiestny vrtuľník s tandemovým usporiadaním a štvorlistým nosným rotorom, ktorý zdieľal niektoré črty s úspešným strojom Hughes OH-6A Cayuse. Podvozok bol navrhnutý ako trojkolesový zadného typu. Výzbroj bola podobná ako pri YAH-63. Na štyroch závesníkoch pod krídlami mohlo byť 16 protitankových rakiet Hellfire alebo štyri raketomety s 19 raketami alebo kombinácia tejto výzbroje. Neskôr sa do výzbroje dostali najmä na popud U.S. Marine Corps aj protilietadlové rakety Maverick a AIM-9. Hlavný rozdiel bol v type kanóna a jeho umiestnení. Konštruktéri sa rozhodli nainštalovať jednohlavňový reťazový kanón M-230 kalibru 30 mm, ktorý bol zavesený pod trupom v priestore pod strelcom. Hlaveň nevyčnieva pred predok vrtuľníka, takže šľahajúce plamene nerušia mierenie a pozorovanie. V zásobovacom systéme malo byť pôvodne 1200 nábojov, ale vďaka použitiu ťažších rakiet Hellfire namiesto TOW sa táto zásoba znížila. Samotný systém je umiestnený pod rotorom, takže spotreba nábojov sa neprejavuje na letových vlastnostiach.

Zameriavací a strelecký systém zahŕňal stabilizovaný zameriavač TADS, pilotný systém pre nočné videnie PNVS a spojený prilbový a obrazový zameriavač IHADSS firmy Honeywell. Veľká pozornosť bola venovaná pancierovaniu. Všetky časti sú odolné proti zásahu strelami ráže 12,7 mm a väčšina i proti trieštivo-trhavým strelám kalibru 23 mm. Prvý letový prototyp YAH-64A vzlietol na letisku Palomar v Kalifornii 30. septembra 1975. Nasledujúci polrok spolu s druhým prototypom prechádzal letovými testami u výrobcu, potom sa presunul na Edwards AFB k porovnávacím testom s Bellom YAH-63. 10. decembra 1976 bol za víťaza vyhlásený Hughes so strojom YAH-64 a oba prototypy YAH-63 boli vrátené firme Bell. Z AH-64 armáda objednala ďalšie tri vývojové prototypy, ktoré podstúpili viaceré konštrukčné zmeny.

Bell D-314

Firma Bell zareagovala na vzniknutú situáciu sústavou štúdií, zameraných na vyzbrojenie pripravovaného experimentálneho konvertoplánu XV-15. Hlavným argumentom bola väčšia nosnosť a hlavne vyššia rýchlosť v porovnaní s klasickým vrtuľníkom. Celkovo vzniklo osem rozdielnych konceptov, súborne označených D-314 s príslušným písmenkovým indexom. Ich hlavná činnosť siahala od priamej palebnej podpory pozemným jednotkám cez transport až po vzdušné radarové hliadkovanie. Ani jeden sa nedočkal fyzickej realizácie.

McDonnell Douglas (Hughes) AH-64 Apache

Počas úvodných testov, ktorých sa zúčastnilo celkovo päť prototypov, prešla zmenou zadná časť vrtuľníka. Pôvodné chvostové plochy tvaru T boli nahradené plávajúcim vodorovným stabilizátorom, umiestneným dole a vyrovnávacím rotorom posunutým nahor. Na konce motorov boli umiestnené ochladzovače výtokových spalín. V apríli 1982 bol schválený začiatok sériovej výroby, pričom celkovo dostala US Army 821 strojov AH-64A, ktorým pridelila oficiálne meno Apache (číta sa to Apačí nie Apač). Sériová verzia bola dlhá pri točiacich sa rotoroch 17,73 m, vysoká 4,95 m s maximálnou vzletovou hmotnosťou 10 107 kg. Najvyššia dosiahnutá rýchlosť mala hodnotu 364 km/h vo výške 4115 metrov. Zásoby pohonných hmôt stačia na dolet 690 km. V septembri 1985 začal MDHC definovať nové požiadavky na modernizovanú verziu AH-64B, ktorá sa v roku 1992 realizovala ako AH-64D. Neskôr bol stroj vybavený ešte radarom Longbow (firiem Lockheed a Northrop/Grumman). Pre Nemecko bola vytvorená verzia AH-64G, ktorá však neuspela a nahradil ju európsky projekt Eurocopter Tiger/Tigre. Postupom času sa začali objavovať aj netradične vyzbrojené verzie. Jednou z nich bola AH-64A ADATS (Air Defence Anti-Tank System), vybavená rovnomenným zbraňovým systémom od firiem Lockheed Martin a Oerlikon Aerospace. Ten pozostával zo zameriavacieho Dopplerovho radaru, elektrooptických senzorov a ôsmich laserom navádzaných rakiet. Vrtuľník tak dostal možnosť zaútočiť za menej než 10 sekúnd na vzdušné aj pozemné ciele vo vzdialenosti až 10 kilometrov. Návrh sa nakoniec nerealizoval a systém ADATS bol umiestnený len na pásové vozidlá M-113.

Piaty prototyp AH-64 AV-05 bol prestavaný na letový demonštrátor ACE (Advanced Cockpit Evaluator) pre pripravovaný stealth vrtuľník McDonnell Douglas/Bell LHX. Hlavnými odlišnosťami bolo ovládanie typu fly-by-wire, joystick na pravom prístrojovom paneli a nová progresívna avionika.

Už od začiatku vývoja uskutočnili Hughes a McDonnell Douglas niekoľko pokusov na úpravu vrtuľníka Apache pre službu v americkom námorníctve a námornej pechote. Prvá z námorných verzií AH-64 Gray Thunder vznikla už v roku 1984 a bola vybavená raketami Harpoon a Penguin. Na koncoch zbraňových pylónov ich dopĺňali dve protilietadlové strely AIM-9L Sidewinder na vlastnú obranu. Stroj si samozrejme ponechal aj možnosť používať protitankové rakety Hellfire a navyše mal nad rotorom namontovaný radar. Operovať mal z lodí typu LHA a LHD pri misiách s operačným rádiusom 228 km alebo v trvaní maximálne 2,8 letových hodín. Listy nosného rotora a zadná časť trupu s vyrovnávacím rotorom sa dali sklopiť. Pomocné nezasúvateľné podvozkové koleso sa presunulo mierne vpred.

Tieto pokusy vyústili v pokročilejší Naval Apache z roku 1987, ktorý už mal prepracovanú prednú časť a mal byť certifikovaný pre lety IFR. Hoci pojal väčší objem paliva, zboku ešte pribudol nástavec pre tankovanie paliva počas letu. Senzory TADS/PNVS v prednej časti a kanón boli nahradené zaobleným nosom. Zmeny sa dotkli aj pomocných zbraňových pylónov do koncoch ktorých sa premiestnili nohy hlavného podvozku. Kolesá boli vybavené zosilnenými brzdami a tlmičmi a zadné koleso sa už dalo zasunúť do trupu. Tým sa vyriešil jeden z hlavných problémov pri navalizácii AH-64, ktorý spočíval v nízkej stabilite na kimácajúcej sa lodi kvôli malému rozvoru podvozkových nôh. Zmeny sa dotkli aj hornej časti trupu v oblasti rotorovej hlavy. Výrobca dúfal, že sa podarí predať aspoň 100 takýchto vrtuľníkov.

Finálna navalizovaná verzia už mala odstránené bočné výčnelky a namiesto nich rozšírený spodok trupu, ktorý pojal ešte viac paliva, čo umožňovalo vydžať vo vzduchu 4 hodiny pri akčnom rádiuse 370 km. Do rozšírenej prednej časti sa už vošiel radar Hughes AN/APG-65 Sea Search, použitý na stíhačkách F/A-18 Hornet. Rovnako bloky avioniky boli presunuté na nové miesto. Vrtuľník mal dostať aj systém Beartrap, pomáhajúci pri pristávaní na lodi počas zlých poveternostných podmienok. Hlavnú výzbroj opäť tvorili rakety Harpoon a Exocet, aj keď sa počet zbraňových závsníkov zredukoval na dva. Okrem toho sa počítalo s protilietadlovými strelami Stinger a AMRAAM, Sidearm či neriadenými raketami Zuni a FFAR. I keď sa od seba všetky tri navalizované verzie podstatne líšili, podobne ako pozemné stroje ich poháňali osvedčené turbohriadeľové jednotky General Electric T700-GE-401. Ani jeden z návrhov sa nedočkal realizácie.

Pravdepodobne poslednou uvažovanou modifikáciou je vybavenie vrtuľníka AH-64 systémom VTDP.