Douglas F4D (F-6) Skyray

Skyray bolo jedno z viacerých typov stíhacích lietadiel, ktoré Američania vyvinuli po druhej svetovej vojne na základe nemeckého výskumu lietajúcich krídel. Výnimočný dôraz sa kládol na stúpavosť stroja koncipovaného ako palubná stíhačka. Namiesto klasickej delty dostal zaoblené krídlo s rozpätím 10,21 metra, prechádzajúce do trupu s veľkou zvislou chvostovou plochou. Trup bol dlhý 13,93 metra. Prototyp XF4D-1 vzlietol prvýkrát v januári 1951, poháňaný prúdovým motorom Allison J35-A-17 s ťahom 22,25 kN. Tento motor bol uprednostnený pred pôvodne plánovaným motorom Westinghouse J40, ktorý ostal po problémoch vo vývoji nedokončený. Po úvodných testoch bol prototyp vybavený novým motorom J57-P-2 s ťahom 43,16 kN a v tejto úprave sa stal základom pre sériové stroje. Tie začali prichádzať k jednotkám od roku 1956. Boli vyzbrojené štyroma kanónmi kalibru 20 mm a raketami do hmotnosti 1814 kg na šiestich podkrídlových závesníkoch. Celkovo bolo vyrobených 420 kusov F4D-1, ktoré v roku 1962 premenovali na F-6A. Jedinou ďalšou verziou bol typ F4D-2 (F5D-1) s motorom J57-9-14.

Vought F7U Cutlass

Toto stíhacie lietadlo koncepcie lietajúceho krídla s veľkou stúpavosťou bolo navrhnuté v roku 1946. Na krídle s rozpätím 10,77 metra a šípovitosťou 38 stupňov boli umiestnené elevóny a dve zvislé chvostové plochy. Prvý z troch prototypov XF7U-1 vzlietol prvýkrát v septembri 1948. Poháňali ho dva prúdové motory J34-WE-32. Čoskoro nato bola postavená séria 14 lietadiel F7U-1, ktorá však bola motorovo poddimenzovaná, takže od ďalšej výroby 80 kusov sa upustilo. Neskôr vznikla nová verzia F7U-3 s výrazne zmenenou prednou časťou, motorom Westinghouse J46-WE-8A a novými smerovými chvostovými plochami na zlepšenie letových vlastností. Pôvodných 192 strojov tejto verzie ešte doplnilo 98 kusov F7U-3M so štyroma riadenými raketami Sparrow typu vzduch-vzduch a 12 kusov F7U-3P. K výzbroji tradične patrili aj štyri 20 mm kanóny. Stroj dosiahol maximálnu rýchlosť 1094 km/h vo výške 3050 km a dolet 1062 km.

Vought XF8U-3 Crusader III

V polovici päťdesiatych rokov začala firma Vought uvažovať o nástupcovi úspešnej stíhačky F8U, ktorá bola práve vo výrobe. Výsledkom bol vysokomoderný stroj XF8U-3, známy aj pod firemným označením Vought V-401. Aj keď mal s lietadlom F8U-1 a F8U-2 spoločné označenie, bola to úplne nová konštrukcia. Trup bol zväčšený, aby pojal objemnejšie palivové nádrže a nový motor Pratt and Whitney J75 s takmer 60% väčším ťahom. Vstupný kanál nasávania bol príslušne upravený, pričom jeho spodná hrana bola predsadená dopredu. Ďalším výrazným prvkom boli dve sklápateľné vertikálne chvostové plochy pod trupom. Zväčšené bolo aj rozpätie mechanizovaného krídla. Päť objednaných prototypov malo dostať radar Raytheon AN/APA-128 a riadiaci systém AN/AWG-7. Výzbroj mala pozostávať z 20 mm kanóna, troch rakiet AIM-7 Sparrow a štyroch AIM-9 Sidewinder. Prvý prototyp vzlietol 2. júna 1958, nasledovaný druhým, 27. septembra. Všetky stroje sa mali zúčastniť porovnávacích testov s konkurenčným typom McDonnell Douglas F4H Phantom II. Počas nich bola dosiahnutá rýchlosť Mach 2,2 a výška 27 400 metrov (sériové stroje mali letieť rýchlosťou až Mach 2,9). Aj keď typ XF8U-3 predviedol vinikajúce výkony, víťazom porovnávacích skúšok sa stal konkurenčný F4H. Dôvodom pre toto rozhodnutie bolo jeho univerzálnejšie určenie s možnosťou prieskumu a útoku aj na pozemné ciele a väčší vývojový potenciál. Hovorí sa, že Crusader III bol najlepší z lietadiel, ktorých vývoj bol zastavený. Kontrakt s firmou Vought bol zrušený v decembri 1985. V tom čase už tri prototypy lietali a ďalších šesť sa nachádzalo v rôznom štádiu výroby. Ak by sa typ XF8U-3 dostal do radovej služby, nepochybne by sa stal najrýchlejším vojenským lietadlom na svete. Po skončení výberového konania obdržala dokončené prototypy NASA na výskum nadzvukových rýchlostí.

Douglas F6D-1 Missileer

Douglas F6D-1 vznikol koncom päťdesiatych rokov ako zhmotnenie stratégie U.S. Navy, ktoré počítalo s použitím rakiet s extrémne dlhým doletom na ničenie nepriateľských vzdušných cieľov a ochranu flotily. Počas roka 1958 bola konzorciu firiem na čele s Bendix Research Laboratories zadaná objednávka na mohutnú protilietadlovú raketu AAM-N-10 Eagle. Tá mala mať dolet 170 km a na cieľ mala zaútočiť z výšky tridsiatich kilometrov rýchlosťou Mach 4. Spomenuté výkony mali podstatný vplyv aj na jej rozmery – pri predpokladanej dĺžke šiestich metrov mala mať hmotnosť takmer jednu tonu. Kvôli efektivite muselo nosné lietadlo pri operačnej misii niesť aspoň štyri rakety, čo prakticky vyradilo všetky dovtedy používané aj plánované typy strojov z arzenálu námorníctva. Preto bola v roku 1959 vypísaná súťaž na nový nosný prostriedok, schopný po dobu najmenej šiestich hodín hliadkovať s trojčlennou posádkou a šiestimi strelami Eagle v okolí námornej flotily. V júli 1961 bol za víťaza vyhlásený Douglas Model D-766, ktorému bolo pridelené označenie F6D-1 Missileer. Objednávka znela na dva prototypy XF6D-1 s perspektívou výroby 120 sériových strojov. Jednalo sa o klasicky riešené hornoplošné lietadlo s priamym krídlom, dvoma motormi Pratt and Whitney TF-30-T2 s výkonom po 44,4 kN a vstupmi vzduchu po stranách trupu. Toto riešenie dobre zodpovedalo dôrazu na výdrž a nie na maximálnu rýchlosť. Podobný koncept bol uplatnený aj pri modernejších strojoch Northrop YA-9A či Su-25. V prednej časti sa nachádzal rozmerný kryt pre dopplerovský radar, na ktorý dobre nadväzoval dvojmiestny kokpit. Piloti sedeli vedľa seba, kým operátor elektroniky bol umiestnený za nimi bez možnosti výhľadu von. Vzletová hmotnosť mala dosiahnuť približne 23 ton. Podľa prepočítaných výkonov by Missileer dosiahol maximálnu rýchlosť 850 km/h, vytrvalosť 10 hodín a to pri maximálnom dostupe 12 kilometrov. Objednávka však bola ešte pred začatím prác na výrobe prototypov zastavená. Najviac k tomu prispeli problémy s vývojom rakety Eagle, ale námorníctvo si taktiež uvedomilo, že vynaložiť značné prostriedky na jednoúčelové lietadlo nie je najlepšia myšlienka. Plánované úlohy po zrušení projektu mal prebrať nový stíhací bombardér Grumman F-111B.