Rockwell pre-ATB studies

Začiatkom 70. rokov bolo americké strategické bombardovacie letectvo v nezávideniahodnej pozícii, keď sa v jeho výzbroji nachádzali len zastarané podzvukové bombardéry B-52. Posledné dva pluky s dvojmachovými, ale značne nehospodárnymi bombardérmi B-58 Hustler boli rozpustené v januári 1970 a stroje B-47 posledných verzií opustili radovú službu už v roku 1966. Americké letectvo preto nevyhnutne potrebovalo nový bombardér a tak po sérii nekonečných štúdií dostala konečne v januári 1970 spoločnosť Rockwell kontrakt na vývoj a výrobu typu B-1A. Zhodou okolností trval kontrakt necelé štyri roky, pretože hneď po svojom nástupe ho zrušil kabinet demokratického prezidenta Cartera. To bol kľúčový okamih pre začatie nového prístupu v konštrukcii bombardovacích lietadiel, pri ktorom mali byť použité najnovšie technológie a po prvýkrát zapracované aj technológie nízkej zistiteľnosti STEALTH. Americké firmy sa tak namiesto rozbehnutia sériovej produkcie prepotrebného bombardéra opäť pustili do série štúdií, návrhov a koncepcií. V tom čase prebiehali v spoločnosti Rockwell rozsiahle práce na koncepte šikmého krídla a preto bolo rozhodnuté využiť ho aj na pokročilom bombardéri. Ten preto dostal priame krídlo so schopnosťou otočiť sa okolo svojej osi o 90 stupňov. Výhody sú zrejmé – minimálna šípovitosť je výhodná pri nízkych rýchlostiach, štarte a pristávaní, kým v úplne otočenej polohe sa bombardér zmení na vztlakové teleso. Postranné vstupy vzduchu zabezpečovali chod štyroch motorov s dvojrozmerne vektorovateľnými tryskami. Dvojitým vertikálnym chvostovým plochám dali konštruktéri mierny vonkajší sklon, zjavne kvôli nižšej pravdepodobnosti odhalenia radarom (čo je dosť podivné lebo vzhľadom na tvar ostatných celkov lietadla na kresbe by mal bombardér aj tak značný odraz). Dodatočnú stabilitu a manévrovanie zabezpečovali predné kačacie chvostové plochy.

Tento s najväčšou pravdepodobnosťou podzvukový návrh bol vytvorený v roku 1979. Trup s lichobežníkovým prierezom mal potenciál vytvoriť dostatok priestoru pre bombový náklad aj palivo, avšak v tom čase predstavovali najväčší problém interakcie medzi hlavným a pomocným predným krídlom, najmä ak mali obidva negatívnu šípovitosť. Predné mechanizované krídlo je posunuté značne vpred, aby sa zamedzilo zatieneniu vstupných kanálov vzduchu k motorom pri väčších uhloch nábehu.

Ako sa čoraz viac začali zdôrazňovať prvky nízkej zistiteľnosti, prejavovalo sa to aj na tvare bombardéra. Ten sa stále viac približoval konceptu lietajúceho krídla bez chvostových plôch s interne zabudovanými motormi a vstupmi vzduchu v nábežnej hrane krídla. Najväčšou prednosťou nasledujúceho návrhu malo byť laserové delo v zadnej časti, ničiace nepriateľské záchytné stíhacie lietadlá a protilietadlové strely.

Je zaujímavé, že všetci americkí výrobcovia leteckej techniky nakoniec dospeli ku konceptu trojuholníkového lietajúceho krídla. Finálny návrh spoločnosti Rockwell mal krivkovo tvarovaný povrch, trojbodový podvozok, iba dva vysokoobtokové motory a štyri pomocné stabilizačné vertikálne plochy v zadnej časti trupu. Pri bližšom pohľade je však zrejmé, že konštruktérom Rockwellu zjavne chýbali poznatky o technológiách nízkej zistiteľnosti, najmä v oblasti detekcie radarom.

Boeing pre-ATB studies

Začiatkom 70. rokov sa veľké nádeje vkladali do lietadiel typu CCV (Control Configured Vehicle) s počítačom generovanou statickou nestabilitou, ktorá pri rovnakej veľkosti ovládacích prvkov poskytovala výnimočnú manévrovateľnosť. Podľa jednej zo štúdií USAF ak by boli pri vývoji bombardéra B-1 k dispozícii potrebné technológie CCV, tak mohol byť výsledný návrh o 36 ton ľahší a vystačil by si iba s dvoma motormi. Vedecký pokrok však umožnil stavať rovno staticky nestabilné lietadlá a počítačom generovaná nestabilita stratila svoje opodstatnenie. Tento bombardér pobočky Boeing/Wichita má označenie CCV 100-2.

Táto štúdia Boeingu podobná britskému typu Vulcain s chvostovými plochami tvaru V pochádza zo sedemdesiatych rokov. Pohon zabezpečujú štyri motory v spárovaných gondolách, zabudovaných do spodnej časti trupu. Teoretické znalosti spoločnosti o technológiách nízkej zistiteľnosti boli limitované niekoľkými testmi malorozmerných modelov a preto firma Boeing nebola schopná predložiť návrh schopný konkurovať bombardérom Lockheedu a Northropu.

Nasledujúca štúdia pochádza z roku 1979 a mohla byť zverejnená hlavne vďaka tomu, že nikto v spoločnosti Boeing nevedel o tom, že práce na novom stealth bombardéri ATB sa už dávnejšie rozbehli. Druhý predložený návrh počítal s o trochu konvenčnejším lietadlom so šípovým krídlom a rozšírenou bombovnicou pre veľkú škálu nesenej výzbroje. Aj ten však mal určité úpravy na zníženie radarovej odrazivosti a v konštrukcii sa uplatnili materiály typu RAM. Spoločnosť Boeing však mala len minimálnu nádej na výhru v tak technologicky zložitom tendri, akým ATB nepochybne bol.