Keldyš antipodal bomber

Ako už bolo spomenuté, po skončení druhej svetovej vojny sa sovietski agenti na príkaz Stalina pokúsili uniesť nemeckého vedca Sängera, aby pokračoval vo svojom projekte stratosferického bombardéra. Keď sa im to nepodarilo, začali vyvíjať vlastnú verziu. Na tento účel bol zostavený tím, ktorý riadil Mstislav Vsevolodovič Keldyš. Počas predbežných štúdií z roku 1947 sa zistilo, že pôvodný Sängerov raketový koncept nie je najvhodnejším riešením, keďže kvôli predpokladanému doletu by 95 % vzletovej hmotnosti muselo tvoriť palivo. Preto bolo rozhodnuté nainštalovať na konce krídel dva náporové motory, ktoré by objem paliva redukovali na prijateľných 78 %. Pri celkovej hmotnosti 100 ton nakoniec 70,5 tony pripadlo na palivo, 7,5 tony na náporové motory, 9 ton na trup, 2,5 tony na raketové motory, 2,5 tony na nádrže a konečne 8 ton na výzbroj a vybavenie. Pri tomto riešení vychádzala dĺžka na 28 metrov, rozpätie krídel na 15 metrov s plochou 126 m2, čo by zvýšilo pristávaciu rýchlosť na 200 km/h. Štart mal byť zabezpečený podobne ako pri Sängerovom stroji na raketových saniach piatimi alebo šiestimi motormi RKDS-100, avšak letový profil sa vďaka použitiu náporových motorov líšil, okrem iného aj kvôli dvojnásobnému doletu. Význam takéhoto bombardéra však aj vzhľadom na množstvo nových technológií nezadržateľne upadal.

Suchoj Su-10 E

Suchoj Su-10 E predstavoval priameho konkurenta typu Il-22, z ktorého sa neskôr vyvinul typ Il-28. Zaujímavé bolo umiestnenie štyroch prúdových motorov Ljulka TR-1 s ťahom 14,7 kN, dva boli zabudované v krídle a dva vysunuté pod krídlom. Typ mal byť dlhý 19,55 metra s rozpätím 20,60 metra a maximálnou vzletovou hmotnosťou na úrovni 21 138 kg. Nebol postavený žiaden prototyp.

Jakovlev Jak-28

Jakovlev Jak-28 so silne šípovými krídlami s rozpätím 12,95 metra a dvoma prúdovými motormi Tumanskij R-11F s ťahom 60,8 kN, mal nastúpiť po prvej generácii stredných bombardérov Il-28. Po prvom lete v roku 1961 sa zjavil v sovietskych ozbrojených silách väčší počet týchto lietadiel až v roku 1969. Dvojkolesový podvozok, zaťahovaný do prednej a zadnej časti trupu, podporujú dve kolieska na konci krídel. Pilot sedí rovnako ako pri stíhačkách v kabíne posunutej dozadu, zatiaľ čo navigátor bombometčík sedí v dlhom štíhlom zasklenom nose. Radar je pod veľkým krytom na spodnej časti trupu. Bombový náklad je v trupovej bombovnici. Bombardovacie verzie A, B, a C čoskoro zastarali a tak lietadlá prestavali na prieskum (D) alebo elektronický boj (E). V kóde NATO je stroj známy pod označením Brewer. S maximálnym nákladom zbraní 2000 kg dokáže preletieť vzdialenosť 1610 km maximálnou rýchlosťou Mach 1,11 vo výške 10 000 metrov. Maximálna vzletová hmotnosť činí 19 000 kilogramov.

Iľjušin Il-54 Blowlamp

Zaujímavým vývojovým typom podzvukového taktického prúdového bombardéra Il-28 Beagle bol trojmiestny Il-54 so silne šípovými nosnými plochami s rozpätím 17,85 m a výškovými plochami na základnej konštrukcii. Vzlietol po prvý raz v roku 1955 a vyznačoval sa mnohými technickými novinkami. Patril k nim hlavný podvozok s malým rozchodom kolies a s podpornými kolesami na konci krídel, ostré nábežné hrany a aerodynamické plôtiky na krídlach. Podľa všetkého to svedčilo o problémoch s riadením. Dalo sa predpokladať, že veľký hlavný podvozok bol ťažkopádny. Pohon obstarávali dva motory Ľuľka AL-7 so statickým ťahom 63,8 kN. Výzbroj mala pozostávať z 23 mm dvojhlavňového kanóna v zadnom strelišti a 6000 kg bômb. Konštrukcia ostala v prototype, no NATO ju zaznamenalo pod označením Blowlamp.

Ostatné bombardéry

V polovici päťdesiatych rokov vytvoril geniálny matematik R. L. Bartini obrovský nadzvukový bombardovací hydroplán so silne šípovým integrálnym trupom, označený A-57.

Protiváhu americkému stroju NB-36H mali vytvoriť sovietske nukleárne bombardéry Tupolev Tu-95LAL, Tu-119 a Mjasiščev M-60.