Henri Coanda (Viktor Schauberger) disc

V roku 1935 navrhol nekonvenčný konštruktér Henri Coanda diskovité lietadlo, ktoré malo letieť a manévrovať vďaka využitiu ním objaveného efektu prúdenia tekutiny. Tento objav vyvolal u odborníkov oprávnený rozruch, avšak jeho aplikácia v podobe lietajúceho stroja nevyvolala žiaden badateľný záujem. Lietadlo malo mať po obvode umiestnené regulovateľné trysky, ktoré zabezpečovali zvislý vzlet a reguláciou ich ťahu sa mala dosahovať zmena smeru letu. Správnosť jeho teórií sa rozhodol otestovať nemecký experimentátor Viktor Schauberger. V januári 1940 vyskúšal dva typy lietajúcich aparátov Repulsin (A a B).

Obidva mali zložitý vnútorný systém obehu vzduchu. Type B sa vyznačoval dvojitou vlnovitou membránou v hornej časti trupu, ktorá slúžila ako nasávací otvor. Poháňal ju pod ňou umiestnený vysokorýchlostný motor. Type A mal na jej mieste eliptickú nadstavbu, ktorá roztáčala nasávaný vzduch podobne ako tornádo, aby sa zvýšila jeho účinnosť pri vstupe na membránu. Očití svedkovia, ktorí sa zúčastnili letových testov, opisovali zvláštne zvukové a svetelné javy počas letu. Rovnako spomenuli aj veľmi zlú manévrovateľnosť disku, pokiaľ sa odklonil od priameho smeru Na pochopenie si môžete predstaviť, aké letové vlastnosti by asi mala tehla, ktorú by nadnášala jediná dýza tlačiaca vzduch nadol. S podobným problémom sa stretli aj konštruktéri stíhačky Harrier. Tí to vyriešili sústavou malých vzduchových kanálov, zabezpečujúcich riadenie pri visení.

Výsledkom týchto pokusov bol návrh väčšieho disku, ktorý využíval na svoj pohon niekoľko prúdových motorov, umiestnených smerom von od ťažiska stroja. Po nasatí vzduchu v jeho hornej časti pod kabínou pokračoval až do rozdeľovača v strede disku, kde sa dostal k jednotlivým motorom. Výfukové splodiny ústili na jeho okraji cez niekoľko dýz do strán a tak zabezpečovali kolmý vzlet a pristátie (princíp direct lift). Tento spôsob pohonu bol ďalej rozpracovaný v povojnových britských a kanadských štúdiách, avšak s výnimkou projektov kanadskej pobočky firmy A. V. Roe nebol ani v jednom prípade fyzicky zrealizovaný.

Coandov princíp sa dá uplatniť aj pri rotorovým dúchadlom poháňanom lietadle. Hlavný rozdiel medzi ním a strojom BMW Flugelrad V-1 je v tom, že Flugelrad bol poháňaný prúdovým motorom, ktorý výrazne vytŕčal zo spodnej časti trupu. Naproti tomu, tento disk využíva Coandov pohonný systém, ktorý má všetky súčasti vnútri centrálnej časti trupu.

Povojnový plagát, adresovaný svedkom fenoménu UFO. Sprava je na ňom zobrazený Schaubergov disk Type A, vedľa neho Type B (jeho horná nadstavba mylne evokuje okná kabíny, v skutočnosti sú to vstupy vzduchu k motoru), hore je umiestnený prípadný veľký sériový model a pod ním Schrieverovmu návrhu podobný disk.

Podarilo sa mi nájsť aj niekoľko ďalších fotografií nacistických diskov. Bohužiaľ, kompletne všetky sú falošné. Spájajú sa s viac-menej okultistickou sektou VRI-IL, oficiálnejšie nazvanou Celonemecká spoločnosť pre metafyziku, ktorá sa mala v roku 1919 spojiť s Thule Gesellschaft a DHvSS (Muži čierneho kameňa). Bez zachádzania do zbytočných a vo väčšine prípadov vymyslených detailov, podľa tejto fámy mali zostrojiť viacero lietajúcich diskov sérií JFM (JenseitsFlugMaschine), RFZ (RundFlugZeug), Haunebu a Vril. Disky Vril mali byť dokonca poháňané čistou mágiou – energiou Vril – ktorá bola produktom fantázie spiritualizmu v 19. storočí. Tesne pred koncom vojny sa mali evakuovať na tajnú základňu v Antarktíde. Všetko z toho je však úplný výmysel. Na niektorých fotografiách sú modely známeho ufo-fanatického idiota menom George Adamski.

Sack AS-6

Jedinými reálne postavenými oválnymi lietadlami v nacistickom Nemecku boli pokusy farmára (!) Arthura Sacka z Machernu. Ten pod vedením Dr. Alexandra Lippischa zostrojil po piatich bezpilotných maketách pilotovaný stroj Sack AS-6.