Ak môžu byť bezpilotné prostriedky použité na prieskum, tak prečo by sa potom nemali dať využiť aj na bojové úlohy? Hoci táto myšlienka znie pomerne jednoducho, v praxi je zasiahnutie špecifického cieľa na diaľku omnoho zložitejšie. Práve preto začalo USAF seriózne experimentovať s lietajúcimi prostriedkami typu UCAV (Unmanned/Uninhabited Combat Air Vehicle) až v sedemdesiatych rokoch minulého storočia.

Teledyne-Ryan BGM-34

Hlavným cieľom bol vývoj útočného prostriedku, ktorý by bol schopný vykonávať nebezpečné misie potláčania nepriateľskej protivzdušnej obrany SEAD (Suppression of Enemy Air Defenses). Projekt dostal krycie označenie Have Lemon, pričom pojmom Lemon sa napodiv v americkom slangu označuje poruchový a bezcenný automobil, alebo iný nechcený stroj. Základom konštrukcie sa stali bezpilotné lietadlá Ryan BQM-34 Firebee, ktoré dostali pod každé krídlo zbraňové pylóny, v prednej časti televíznu kameru a na vrchol chvostovej plochy dátové komunikačné zariadenie. Po týchto úpravách dostali nové armádne označenie BGM-34A a od konca roku 1971 začali na diaľku riadené letové testy a útoky na simulované ciele pomocou rakiet Maverick a televízne navádzaných striel HOBOS. Výsledky boli natoľko povzbudivé, že viedli k ďalšiemu vývoju, produktom ktorého bola vylepšená verzia BGM-34B so širšou prednou časťou, vybavenou infračervenou kamerou a laserovým zameriavacím systémom. Keďže aj táto verzia predviedla sľubné výkony, USAF si objednalo pod označením BGM-34C väčšie lietadlo, postavené na základe UAV Teledyne-Ryan Lightning Bug. V tomto prevedení mohlo byť lietadlo v priebehu pár desiatok minút konvertované z útočného na prieskumné. Bohužiaľ, v tom čase predstavovalo bezpilotné bojové lietadlo príliš radikálnu koncepciu, než aby medzi zástupcami letectva našlo dostatočnú podporu a preto bol celý projekt v roku 1979 zrušený a testovacia letka s približne šesťdesiatimi strojmi rozpustená.

Lockheed UCAV Studies

Počas 90. rokov boli vyvinuté oveľa spoľahlivejšie a odolnejšie prenosové linky, automatické systémy našli širšie uplatnenie a aj samotné ozbrojené sily sa naučili väčšej flexibilite. Myšlienka použitia bezpilotných bojových lietadiel preto nabrala úplne iné rozmery vo forme početných štúdií. Jedným z prvých konceptov bolo použitie UCAV v úlohe „vzdušného okupanta“. Lietadlo malo uskutočňovať nepretržité vzdušné hliadkovanie nad nepriateľským územím, pričom niektoré stroje by boli vybavené senzormi na identifikáciu nepriateľskej aktivity a iné výzbrojov na jej potlačenie. Takto sa zrodil nápad modifikovať staré lietadlá F-16A zväčšením krídla a odstránením kokpitu na bezpilotné bojové stroje.

V tom istom čase začalo o stroji typu UCAV uvažovať aj US Navy. Od jeho zavedenia do radovej služby sa očakávali nižšie investičné aj prevádzkové náklady, menšia hmotnosť, veľkosť a tým aj lepšie charakteristiky stealth a oveľa razantnejšia manévrovateľnosť, ktorú by už nelimitovala prítomnosť pilota. Na tento účel bol vytvorený špeciálny program Enchantment.

Jedným z diskutabilných návrhov bolo bezpilotné bojové lietadlo MPUAV, vypúšťané z ponorky triedy Trident. Malo mať hmotnosť 4,5 tony a nosnosť 450 kg výzbroje, pozostávajúcej z presných 45 a 115 kg bômb, umiestnených v bombovniciach. Dolet bol vypočítaný na 1100 kilometrov, pre bezpilotné lietadlá dosť netradične aj s možnosťou tankovania vo vzduchu. Elektronické vybavenie zahŕňalo jednoduché radarové a elektro-optické senzory. Stroj mal dosahovať vysokú podzvukovú rýchlosť a dostup približne 12,2 kilometra. Umiestnený bol v upravených raketových silách s priemerom 2,13 metra. Po vypustení mali vystúpať na vodnú hladinu, kde by sa rozvinuli zložené konce krídel. Potom nasledoval štart pomocných odhadzovateľných raketových motorov na pevné palivo. Po skončení misie malo lietadlo pristáť na vodnú hladinu, vypnúť motor a ponoriť sa. Na určenom mieste by ho pomocou robotického ramena vyzdvihla materská ponorka. Návrh však ostal len na papieri.

Ďalším návrhom bol šípový koncept bez chvostových plôch, so vstupným kanálom vzduchu vo vrchnej časti trupu a charakteristikami VTOL. Zvislému vzletu a pristátiu malo napomáhať dúchadlo, poháňané hriadeľom od hlavného motora. Špic lietadla s elektronickým a radarovým vybavením sa mal odsunúť dopredu, čím odkryl vstupnú časť dúchadla a to malo tlačiť prúd vzduchu cez šachtu predného podvozku smerom nadol. Dolet sa dal zvýšiť zabudovaným zariadením na tankovanie vo vzduchu. Sklopné konce krídel slúžili nielen na ušetrenie miesta, ale zároveň sa dali použiť aj pri vzdušnom manévrovaní.

Nevýhody prostriedkov typu UCAV by mohol eliminovať kombinovaný útočný systém, zložený z pilotovaných aj bezpilotných bojových lietadiel. Táto koncepcia sa v súčasnosti rozvíja v rámci programu Joint Strike Fighter s tým, že bezpilotná verzia stíhačky má rezervované označenie X-35D/F-35D.

X-39 FATE

Ku koncu 90. rokov sa agentúra DARPA a USAF AFRL dohodli na vytvorení spoločného programu FATE (Future Aircraft Technology Enhancements), ktorý bol zameraný na vývoj nových technológií pre prostriedky blízkeho vzdušného boja. Čoskoro však začalo byť jasné, že je nevyhnutné otestovať vyvinuté technológie na príslušnej lietajúcej platforme a preto si AFRL rezervovalo experimentálne označenie X-39 (kvôli úplnosti treba dodať, že neexistuje žiadna požiadavka na pridelenie označenia X-39 priamo k programu FATE). Výsledný bezpilotný stroj mal byť vybavený kompozitným trupom, odolným voči poškodeniu, krídlom s meniteľným tvarom a autonómnym riadiacim systémom so schopnosťou neustále vyhodnocovať aktuálnu situáciu a prispôsobovať tomu priebeh bojovej misie. V záujme zlepšenia charakteristík stealth sa mal po vzlietnutí obrátiť o 180 stupňov, aby tak zakryl kryty podvozku a zbraňových šácht. Hoci do projektu boli vo väčšej či menšej miere zapojení takmer všetci významní výrobcovia leteckej techniky, dodnes nie je jasné, či bol postavený aspoň nejaký zmenšený model. V každom prípade bol program FATE akýmsi katalyzátorom pre rozsiahly výskum bezpilotných bojových lietadiel UCAV, ktorý vyústil do demonštrátorov Boeing X-45 a Northrop Grumman X-47.

Lockheed Minion

Kontrakt na vývoj lietadla typu UCAV s označením X-45 pôvodne vyhrala spoločnosť Boeing s tým, že námorná modifikácia bude vyvíjaná samostatne ako X-46. Neskôr sa podarilo firme Northrop presadiť vlastný samostatný program X-47. Svoj návrh predložil aj Lockheed, avšak jeho koncepcia nebola prijatá. Zlé jazyky tvrdia, že hlavným dôvodom bolo to, že Lockheed už vyvíja všetky pilotované stíhacie lietadlá a nie je preto vhodné zadávať mu kontrakt aj na vývoj bezpilotných bojových strojov. Napriek tomu, USAF a Skunk Works prednedávnom priznali utajený vývoj bezpilotného bojového lietadla, popisovaného ako „zväčšená strela s plochou dráhou letu“.

Konkrétnejšie informácie o prostriedku, ktorý dostal označenie Minion, boli zverejnené v septembri 2003. Navonok skutočne pripomína moderné strely s plochou dráhou letu Matra-BAe APACHE či podobné bezpilotné bojové lietadlo Avpro Proteus. Špicatý trup so šikmými stenami dopĺňajú hornoplošné zaťahovateľné krídla a dvojica chvostových plôch. Vstup vzduchu k motoru sa nachádza tesne pred nábežnou hranou chvosta a tryska hneď za odtokovou hranou. Obidve sú tienené veľkým trojuholníkovým horizontálnym krytom. Jeho vzletová hmotnosť je na úrovni 3400 kg, z čoho približne 400 kg pripadá na užitočné zaťaženie. To môže tvoriť prieskumný kontajner, elektronická rušička, mikrovlné delo alebo štyri 117 kg vážiace bomby SDB (Small Diameter Bomb). Maximálny dolet bol prepočítaný na 1850 km. Pri plánovanej bojovej misii mali byť pod pilotovaným lietadlom typu FB-22 alebo F/A-18E/F podvesené dva prostriedky Minion. Po odhodení z bezpečnej vzdialenosti by už pokračovali v lete autonómne, zaútočili na vybraný cieľ a vďaka zabudovanému podvozku pristáli po návrate na letisku. Najúčinnejšie sa javí použitie štyroch prostriedkov naraz, pričom pilot prvého z nosných lietadiel mal po ich odhodení na starosti hliadkovanie a vyhľadávanie nepriateľských hrozieb. Pilot druhého stroja mohol sledovať a zasahovať do misie bezpilotných prostriedkov cez utajenú datalinku. Napriek tomu, že Minion je popisovaný ako UCAV s extrémne nízkou pravdepodobnosťou zistiteľnosti, nemá jeho cena prekročiť 400 000 USD za kus.

Aurora/Raytheon UCAV

V roku 1998 podpísali americké spoločnosti Aurora a Raytheon dohodu o spolupráci na vývoji nového bezpilotného bojového prostriedku. 125 dní od podpísania dohody vzlietol 22 % model, pričom náklady na jeho vývoj a konštrukciu nepresiahli 1 milión USD. Sériové prevedenie malo mať dva motory so štrbinovými vstupmi vzduchu a pokročilý adaptabilný riadiaci systém. Konzorcium v porovnaní s konkurenciou neuspelo.