Hunter – Killer program

Aj napriek prebiehajúcemu programu J-UCAS by USAF rado získalo do výzbroje bezpilotný bojový prostriedok v o niečo skoršom termíne. Preto bol v lete 2004 vytvorený program Hunter-Killer, zameraný na lacnejšie a rýchlejšie riešenie. Dôraz je kladený hlavne na dlhú výdrž a dolet. Fanúšikom filmu Terminátor môže tento názov pripadať dosť zlovestne, keďže rovnaké označenie mali útočné bezpilotné prostriedky s dúchadlami, používané armádou strojov vo vojne proti ľudstvu. Základné špecifikácie zahŕňajú operačnú letovú hladinu vo výške 10,7 až 15,25 km, výdrž 16 až 30 hodín a viac s bojovým nákladom 1362 kg (špecifickejšie so šiestimi bombami s hmotnosťou 225 kilogramov), senzory SAR/MTI, EO/IR a laserový zameriavač. Samozrejme, lietadlo by malo byť schopné okrem bojových misií vykonávať aj prieskum a vyhodnocovanie zásahov. Cena je limitovaná desiatimi miliónmi USD za lietadlo a tridsiatimi za zbraňový systém. Ten pozostáva z dvoch lietadiel a príslušného obslužného vybavenia. Do uzávierky predložilo svoje koncepty päť spoločností.

Northrop/Grumman navrhol v kooperácii s firmou Scaled Composites dva zbraňové systémy. Model 395 je militarizovanou verziou pilotovaného lietadla Proteus, postaveného Burtom Rutanom, ktoré bolo modifikované pre bezpilotnú prevádzku. Okrem úprav v elektronike a riadiacich systémoch pribudla v prednej časti senzorová veža a pod trupom kontajner so senzormi SAR-MTI. Užitočné zaťaženie je nesené v centrálnej časti pod trupom. Tým odpadajú problémy s asymetrickým rozložením zbraní v porovnaní s klasickými krídlovými závesníkmi. So zmenšenou zásobou paliva môže niesť dokonca aj 2270 kg vážiaci „ničiteľ bunkrov“ EGBU-28. Vďaka svojmu ľahkému kompozitovému trupu môže lietadlo aj pri maximálnej vzletovej hmotnosti operovať vo výške 15 km. Pohon obstarávajú dva civilné motory Williams FJ44-3A. Ďalšou výhodou je modulárnosť konštrukcie, vďaka ktorej je možné zvýšiť rozpätie oboch krídel a rovnako jednoducho zameniť strednú časť trupu. Letové testy aj s odhodením munície sa uskutočnili v priestore Nellis AFB v Nevade 24. februára 2005. Proteus sa podarilo modifikovať po neskutočne krátkom intervale tridsiatich dní.

Druhou možnosťou je Model 396, vytvorený zmenšením typu RQ‑4 Global Hawk s dĺžkou 10,7 metra a rozpätím 27 metrov. Maximálna vzletová hmotnosť je na úrovni 6800 kg, čo je približne polovica v porovnaní s RQ‑4. Pohon obstaráva jeden civilný turboprúdový motor Pratt and Whitney 545. Hlavný podvozok musel byť posunutý do strán, aby bolo možné podvesiť pod krídlo zbraňové závesníky.

Hunter-Killer v podaní spoločnosti General Atomics predstavuje bezpilotné lietadlo MQ-9 B-003 alias Predator B Altair s rozpätím 25,6 metra, maximálnou vzletovou hmotnosťou na úrovni 3175 kg (z toho užitočné zaťaženie 1360 kg) a výdržou 36 hodín. Rovnako ako typ B-001 je poháňané motorom TP-331-10T. O tento stroj prejavilo záujem aj USAF a v októbri 2001 objednalo prvé dva prototypy s označením MQ-9B Hunter-Killer. Sériové stroje majú byť k dispozícii za (podozrivo nízku) cenu 4 milióny USD za kus. Štandardne sú vybavené šiestimi zbraňovými závesníkmi, čím sa stali plnohodnotnými bojovými lietadlami typu UCAV. Písmeno U v tomto prípade znamená Uninhabitat, keďže lietadlo nedokáže operovať autonómne. Ak by to dokázalo, bolo by označené Unmanned. V slovenčine sa medzi týmito výrazmi nerobí žiaden rozdiel a všeobecne sa tieto lietadlá označujú ako bezpilotné. Na každý z vnútorných závesníkov je možné podvesiť 680 kg výzbroje alebo palivové nádrže, na stredné 270 kg výzbroje a na každý z vonkajších 90 kg výzbroje. Na tomto mieste je vhodné podotknúť, že kresba je z hľadiska výzbroje mierne predimenzovaná. MQ-9B s podvesom dvoch 450 kg nádrží a 450 kg výzbroje má výdrž 42 hodín. Spoločnosť General Atomics v súčasnosti vyvíja konformné palivové nádrže, umiestnené nad krídlom pri trupe, čím sa majú uvoľniť vnútorné zbraňové závesníky a zároveň zvýšiť výdrž na 48 hodín. Predator B Altair by mohol okrem iného splniť aj požiadavky US Army na náhradu zastaralých strojov RQ-5 Hunter.

Na výzvu zareagovali aj Aurora Flight Sciences spolu s IAI, ktoré ponúkajú vyzbrojený Heron 2. Návrh spoločnosti Lockheed/Martin, ktorá sa tiež zúčastnila na výberovom konaní, ostal utajený. A ako obvykle, dosť mizerne. Lockheed predložil koncept netradične usporiadaného bezpilotného lietadla so sklápacím krídlom. Hlavným cieľom je pritom zvýšenie doletu pri usporiadaní lietajúceho krídla a zníženie aerodynamického odporu a plochy na vizuálne zameranie v pozícii sklopeného krídla. USAF by chcelo tento zbraňový systém zaradiť do operačnej služby v roku 2007, pričom plánuje nakúpiť približne 60 strojov.

UCAR program

Po úvodných úspešných vývojových fázach bezpilotných bojových lietadiel s pevným krídlom je ďalším logickým krokom zostrojenie bezpilotného rotorového bojového prostriedku. Preto bol agentúrou DARPA vytvorený nový program UCAR (Unmanned Combat Armed Rotorcraft), zameraný na demonštráciu autonómneho prostriedku so zvislým štartom aj pristátím s rotorovým systémom, ktorý by sa dal použiť na útočné aj prieskumné úlohy. Jednotková obstarávacia cena sa má pohybovať na úrovni 20 až 40 % v porovnaní s pilotovaným strojom RAH‑66 Comanche a operačné náklady by mali byť dva až päťkrát nižšie ako pri type AH‑64 Apache. Medzi hlavné požiadavky na zbraňový systém možno zaradiť schopnosť identifikovať a zničiť nepriateľské maskované pozemné ciele z dva až trikrát väčšej vzdialenosti, než tomu bolo doteraz, či autonómny let technikou NOE (nap-of-earth) vo dne aj v noci za sťažených poveternostných podmienok (v roku 2002 nastala zmena z pôvodného zadania možnosti letu v akýchkoľvek meteorologických podmienkach). Sofistikované zbraňové systémy s hmotnosťou aspoň 450 kg majú byť nesené interne v bombovniciach. Počíta sa jednak s klasickou smrteľnou výzbrojov, ako sú 70 mm rakety APKWS (Advanced Precision Kill Weapon System), či protipancierové strely Hellfire a JCM, ale aj s ochromujúcimi prostriedkami, najmä mikrovlným delom. Zatiaľ nebola vznesená požiadavka na použitie kanóna. Kvôli maximálnej kompatibilite musí byť UCAR schopný bez problémov prijímať povely z pozemného stanovišťa alebo iných lietadiel a používať klasické palivo JP‑8. Pri ostrej bojovej akcii budú používané skupiny štyroch až ôsmich strojov nezávisle navádzaných, ale útočiacich spoločne. Na použitie ostrej munície bude aspoň v úvodných fázach nutná autorizácia riadiaceho personálu. Mimoriadne veľké požiadavky sú kladené na autonómnosť systému. Ak má diaľkovo riadený RQ‑1 Predator stupeň 1 a dokonale samostatný prostriedok stupeň 10, UCAR musí byť niekde okolo úrovne 8. Program bol rozpočítaný na osem rokov a rozdelený do ôsmich fáz. V rámci prvej z nich boli v máji 2002 agentúrou DARPA a US Army vybraté štyri tímy, ktoré dostali kontrakt na dvanásťmesačné úvodné štúdie.

Sikorsky Aircraft Corp.

McDonnell Douglas Corp. (divízia Boeing Co.) navrhla fazetovo tvarované teleso s postrannými pomocnými zbraňovými nosníkmi. Podľa ich tvaru sa dá usudzovať, že neboli sklápateľné.

Aj zvyšné dva tímy predložili fazetovo tvarovanú konštrukciu. Northrop/Grumman System Corp. sa účelovo spojil s firmou Kaman, aby mohol využiť dva protibežné rotory so sklonenou osou, známe už z vrtuľníka K‑Max. Na projekte participujú aj Sikorsky, L3 Communications a BAe Systems.

Základný koncept Lockheed/Martin System Integration vytvorila tímová spoločnosť Bell na základe svojich predchádzajúcich štúdií. Vyselektovaný bol z trinástich alternatívnych návrhov, medzi ktorými sa nachádzali aj stroje so spomaľovaným rotorom či s dúchadlami v krídle. Výsledný návrh vykazuje efektívny zdvih, dostatočný vnútorný priestor pre vybavenie a palivo a zároveň umožňuje dosahovať rýchlosti nad 315 km/h. 2500 kg vážiaci stroj by mal byť schopný operovať vo výškach do 5760 metrov pri stúpavosti 152 metrov za minútu. Okrem paliva JP‑8 sa počíta s možnosťou používať aj JP‑5 alebo naftu. Tento skladací bezpilotný vrtuľník má malé šípové krídla a v zadnej časti dve trysky, ktorými sa odvádzajú výtokové splodiny od motora (motorov?) s vysokým obtokom. Vďaka tomu môžu byť využité pre dopredný pohyb a zároveň sa ušetrí hmotnosť, bežne vytváraná klasickým vyrovnávacím rotorom. V kombinácii so spomaľovaným hlavným rotorom je koncept mimoriadne tichý, čím sa znižuje možnosť zachytenia nepriateľskou obranou.

Počas júla 2003 postúpili Lockheed/Martin/Bell a Northrop/Grumman/Kaman do druhej pätnásťmesačnej fázy, na konci ktorej bude vyselektovaný víťazný návrh. Tretia fáza je zameraná na vývoj systémov a prototypu, pričom prvý let je naplánovaný na koniec roka 2006. Predsériové stroje, ktoré by mali mať 70 % systémov zhodných s predpokladanou sériovou verziou, by mali vzlietnuť v druhej polovici roka 2008. Tie následne preberie US Army a potom sa rozhodne o ich ďalšom osude. Ak v testoch nasadenia uspejú, úvodná operačná schopnosť sa očakáva okolo roku 2015.