Nord 500 Cadett

Lietadlá Nord série 500 pochádzajú od francúzskeho konštruktéra Jeana Bertiniho. Ten v roku 1955 opustil firmu SNECMA, aby si vytvoril svoju vlastnú (už skôr spomenutú) vývojovú kanceláriu, ktorá sa venovala lietadlám s kolmým štartom a pristátím. Na začiatku šesťdesiatych rokov začal pracovať spolu s Maurice Hurelom a Soulez-Lariviéreom na konceptoch s rotorovým dúchadlom. V roku 1962 odkúpila ich patenty spoločnosť Nord Aviation a začala vývoj dvojsedadlového dvojmotorového lietadla typu V/STOL s dvoma preklopnými dúchadlami.

Maketa v skutočnej veľkosti bola predstavená na Parížskom aerosalóne v roku 1965, nasledovaná dvomi letovými prototypmi o rok neskôr. Každý z nich poháňala dvojica turbohriadeľových motorov Allison 250-C18 s výkonom 236 kW, ktorá prenášala krútiaci moment na dva zaplášťované päťlisté vrtule s priemerom 1,58 metra. Tie sa nachádzali na koncoch malého krídla s celkovou šírkou 6,14 metra. Sústava klapiek a riadiacich plôch na konci dúchadla umožňovala klopenie a zatáčanie. Do lietadiel bolo možné umiestniť 120 kg užitočného zaťaženia, ale vo vzduchu dokázali zotrvať iba 15 minút. Prvý prototyp podstúpil sériu statických testov, ktorá začala v apríli 1967. Druhý, určený na letové testy, uskutočnil prvé vznášanie 23. júla 1968. Dosiahol však výšku iba jeden meter a vo vzduchu ostal necelých dvadsať sekúnd! Aj napriek krátkosti času vyhodnotil pilot Armand Jacquet lietadlo ako nestabilné a ťažko zvládnuteľné a preto sa pristúpilo k radikálnemu prepracovaniu riadiaceho systému, čo spôsobilo značné prieťahy vo vývoji. Druhá etapa prác bola zameraná na inštaláciu systému riadiacich dýz, ktoré mali umožniť maximálnu doprednú rýchlosť 350 km/h. Hoci boli letové testy naplánované na rok 1969, na lietadle sa ďalej nepracovalo. Zastavená bola aj stavba tretieho prototypu s hydraulickým riadením a výkonnejšími motormi Allison 250-C20 s výkonom po 275 kW.

Sériová štvormiestna veria mala mať približne rovnaké rozmery ako prototypy, ale na rozdiel od nich dva turbohriadeľové motory Oredon 111 s výkonom po 260 kW. Prázdna hmotnosť lietadla mala byť na úrovni jednej tony a maximálna vzletová 1850 kilogramov.

Nord 501 Attack

Na prelome rokov 1966 a 67 požiadalo francúzske ministerstvo obrany firmu Nord o štúdiu ozbrojenej verzie modelu 500, ktorá by bola použiteľná na palebnú podporu pozemným jednotkám alebo doprovod transportných vrtuľníkov. Rovnako mala mať schopnosť boja s vrtuľníkmi, protiponorkový boj a taktickú podporu. Model dvojmiestnej námornej verzie s tandemovo usporiadaným kokpitom bol predstavený na Parížskom aerosalóne v roku 1969 pričom sa predpokladalo, že vývoj operačnej verzie bude trvať šesť rokov. Predná časť trupu bola značne predĺžená a zároveň sa zmenšili rozmery dúchadiel. Operačný rádius bol na úrovni 500 kilometrov spolu s predpokladaným vznášaním v bojovej zóne počas pätnástich minút a návrat späť bez výzbroje. Kvôli lepšej aerodynamike malo lietadlo netradičný zaťahovateľný lyžový podvozok.

Pohonnú sústavu tvorili dva motory Lycoming LTC4-B-11 s výkonom po 1565 kW. Trup sa predĺžil na 8 metrov, naproti tomu rozpätie krídel kleslo na 4,5 metra. Z maximálnej vzletovej hmotnosti štyroch ton pripadalo 1900 kg na užitočné zaťaženie. Podľa výpočtov malo lietadlo dosiahnuť rýchlosť 600 km/h a výdrž 1 hodinu 20 minút.

Nord Estocade

Pod menom Estocade bola navrhnutá ďalšia bojová verzia, tentokrát s jednomiestnym kokpitom. Medzi pôvodným návrhom a zmenšeným modelom sú však značné rozdiely. Na návrhu je znázornený kanón a jeden podtrupový pylón pre protilodnú (?) raketu, hoci model má pylóny tri a je bez kanóna. Prepracovaný bol aj systém vektorovania ťahu a umiestnenie motorov.

Nord 501 Transport

Ľahký transportný typ Nord 501 (nie je jasné, prečo bolo opäť použité toto označenie) bol určený na prepravu nákladu alebo ôsmich pasažierov v pretlakovom trupe s dvojčlennou posádkou. Trup bol dlhý 10,3 metra pri celkovej šírke 5,7 metra. Dve staviteľné dúchadlá poháňali motory Lycoming T55-L-7 s ťahom po 1976 kW. Predpokladalo sa dosiahnutie maximálnej rýchlosti 607 km/h..

Nord Rocade

Ak by bol Nord 500 úspešný, s najväčšou pravdepodobnosťou by nasledovalo aj väčšie, štyridsaťmiestne lietadlo pre vojenské aj civilné použitie, poháňané štyroma motormi Turboméca Turmo-IIIC. Tie prenášali svoj výkon na dve dúchadlá s protibežnými vrtuľami a vonkajším priemerom 5,46 metra, ktoré mali umožniť let cestovnou rýchlosťou 540 km/h. Nord Rocade mal byť dlhý 18,4 a široký 19,5 metra pri maximálnej vzletovej hmotnosti 15 700 kg. Netradične riešené chvostové plochy tvaru V boli od trupu odklonené o 45 stupňov. Výroba prototypu bola prerušená súčasne so zastavením vývoja rotorových dúchadiel vo firme Nord.

Pre úplnosť ešte existovali bezpilotné stroje Nord 510/511. Typ 510, vyvinutý v rámci francúzskeho programu Orphée, bol v podstate oplášťovaným dúchadlom, ktoré bolo kvôli stabilite pripútané na 300 metrov dlhom lane a slúžilo ako prieskumná platforma. Pohonnú sústavu tvoril jeden turbohriadeľový motor Turboméca Astazou s výkonom 390 kW. Prázdne lietadlo vážilo 450 kilogramov. Tri postavené prototypy boli testované firmou SNECMA v oblasti Melum-Villaroche v období rokov 1966 až 1968. Ich nástupca, Typ Nord 511, mal byť dlhý 4,4 a široký 2,7 metra, avšak nebol nikdy postavený.

In cooperation with www.vstol.org