CAMAL

V júni 1958 vydalo Strategic Air Command USAF požiadavku na nový systém CAMAL (Continuously Airborne Missile-Launcher and Low-Level Weapon System). Mal to byť prototyp vzdušného varovného a prieskumného prostriedku, nosiča riadených striel a útočného lietadla na prenikanie do nepriateľského vzdušného priestoru v malých výškach. Požiadavky naň kladené boli doslova impresívne: misie v trvaní 120 hodín a výzbroj pozostávajúca zo štyroch striel vzduch-zem (Convair WS-138A) a jednej 27 megatonovej bomby alebo šiestich striel alebo zo štyridsiatichdvoch 1,75 megatonových bômb. Ďalší kontrakt v poradí dostali (ako inak) spoločnosti Lockheed a Convair v auguste.  Úvodné štúdie boli hotové v októbri a nasledujúci mesiac ich zástupcovia firiem prezentovali predstaviteľom USAF. Zaujímavá historka sa odohrala 1. decembra 1958. Časopis Aviation Week uverejnil informácie o tom, že Sovieti letovo testujú svoj vlastný nukleárny bombardér. Článok bol doplnený kresbami a tabuľkou predpokladaných technických údajov. V skutočnosti boli všetky informácie falošné a mali prinútiť americký Kongres zvýšiť rozpočet pre program ANP. Lockheed využil pri návrhu svojho stroja poznatky z programu WS-125. Aj v tomto prípade sa jednalo o bombardér s dvoma samostatnými radiačnými štítmi okolo reaktora a kokpitu, chvostovými plochami v tvare T a šípovým stredoplošným krídlom. Štúdiu s prideleným označením GL-232 mali poháňať dva nukleárne motorové bloky XMA-1 a štyri klasické prúdové motory, spárované v gondolách pod krídlom.

Víťazom súťaže sa stal Convair s typom Model 54 ale oznámenie o jeho víťazstve bolo publikované až v marci (!) 1959. Následne na to boli zahájené úvodné vývojové práce aj napriek tomu, že zatiaľ nebolo udelené žiadne povolenie na vývoj samotného lietadla. Konštruktéri Lockheedu pracovali na niektorých menších čiastkových úlohách v Georgia Nuclear Laboratory až do doby vypršania kontraktu k 30. septembru 1959. Výrobu pohonného systému zabezpečovala spoločnosť General Electric, pričom sa jednalo o systém XMA-1C s ťahom 19 ton. Pôvodne mal byť najprv postavený overovací systém XMA-1A s nižším ťahom a menšou teplotou výtokových splodín, ale v dôsledku reorientácie cieľov bol jeho vývoj v auguste 1959 zrušený. Aj model 54 bol konštruovaný s ohľadom na špecifiká nukleárne poháňaných lietadiel. Predovšetkým je to snaha o maximalizáciu vzdialenosti medzi kokpitom a samotným reaktorom. Preto malo lietadlo predĺženú prednú časť, ku ktorej kvôli letovej stabilite pribudli kačacie chvostové plochy. Z mnohých študovaných konceptov sa nakoniec presadil ten s číslom 223 so šípovým krídlom a vertikálnymi chvostovými plochami presunutými na jeho konce. Len tak pre zaujímavosť – predchádzajúci dizajn 222 mal krídlo v tvare písmena M. Verzia s pohonným systémom XMA‑1 s priamym obtokom mala pohonný systém integrovaný do trupu. Naproti tomu verzia s nepriamym obtokom mala reaktor zabudovaný v strede trupu a teplo sa prenášalo na dve pohonné jednotky v zadnej časti blízko osi a dva prúdové motory pod krídlom. Operačná taktická verzia sa líšila len v detailoch. Najviditeľnejším bolo posunutie kačacích chvostových plôch mierne vzad za kokpit. Keďže masívne radiačné štíty vytvorili v trupe len minimálny priestor pre bombovnicu, väčšina výzbroje mala byť nesená na závesníkoch pod krídlom.

Convair NX-2

V októbri 1959 dostal Convair povolenie na vypracovanie úvodných štúdií dvoch podzvukových vývojových lietadiel, ktoré by boli schopné prakticky otestovať rôzne typy pohonných jednotiek s priamym aj nepriamym cyklom. Navrhnuté lietadlo NX-2 227E‑1 bolo v mnohom podobné pôvodnému bombardéru Model 54 z programu CAMAL. V prípade pohonného systému XMA‑1 mal byť nainštalovaný iba jeden agregát, u XNJ140 dva z troch a pri použití reaktora s nepriamym obtokom NJ‑18A by fungovali iba dva zo štyroch poháňaných motorov. Stratu výkonu najmä pri štarte a pristávaní malo kompenzovať šesť doplnkových prúdových motorov Pratt and Whitney J75 na chemické palivo pod krídlom. S dĺžkou 40,9 metra a rozpätím 21,9 metra vážilo plne naložené lietadlo 260 ton a to aj v prípade použitia zredukovaného pohonu. Ušetrená hmotnosť sa vykompenzovala načerpaním väčšieho množstva chemického paliva.

Sumárna správa hlavného kontrolóra z roku 1963 poukázala na vážne nedostatky v riadení programu ANP. Hlavným problémom bolo rozdelenie právomocí. Atomic Energy Commision zodpovedala za vývoj nukleárneho reaktora, kým USAF sa malo postarať o zvyšok systému. Kvôli tomu bol projekt rozdelený na dve samostatné časti riadené úplne inými ľuďmi, pričom v skutočnosti boli obidva časti na sebe kľúčovo závislé. Ďalším problémom bola neustála zmena požiadaviek zo strany letectva, takže niektorí ľudia v neskorších fázach projektu už ani nevedeli, čo konkrétne sa má vlastne vyvíjať. Typickým príkladom nehospodárneho vynakladania finančných prostriedkov boli novopostavené zariadenia v Idaho, ktoré po zrušení letových testov X-6 nenašli žiadne využitie. Rovnako v CANEL boli postavené viaceré laboratóriá, ktoré sa podarilo dať do prevádzky ani nie mesiac pred zrušením celého programu ANP. Ten skončil 28. marca 1961 na priamy príkaz prezidenta Kennedyho po preinvestovaní 1,04 miliardy USD. Paradoxne to bolo viac politické rozhodnutie, keďže v tej dobe už bola väčšina potrebných technológií na stavbu nukleárneho bombardéra k dispozícii. Nie všetkým sa však páčila myšlienka, že by nad ich hlavami premávalo lietadlo, zaplavujúce okolie rádioaktívnymi splodinami. Časť vybavenia a niektorí zo 7144 pracovníkov, priamo zainteresovaných v projekte ANP, našli uplatnenie v novovytvorenom programe na výskum vysokej teplote odolných materiálov.

Do úvodných štúdií nukleárne poháňaného bombardéra sa zapojili ešte tri ďalšie firmy. Boeing a North American však boli z ďalších prác vylúčení, keďže už mali pridelený program chemicky poháňaného bombardéra WS-110A. Poslednou neúspešnou spoločnosťou bol Northrop so svojím návrhom obrovského bombardéra s deltakrídlom.

Jeho najzaujímavejšou modifikáciou bol masívny nadzvukový lietajúci hydroplán. Hydroplán síce nemá podvozok, takže ušetrená hmotnosť sa dá použiť na výzbroj alebo radiačné štíty, avšak hlavnou nevýhodou hydroplánov je to, že sú to hydroplány. To znamená tradičná oblasť pôsobnosti námorníctva a nie letectva.

V ďalšom období sa ešte sporadicky objavilo zopár konceptov, ktoré sa však ani v jednom prípade nedostali zo štádia úvah. Tento pochádza zo začiatku 80. rokov od Lockheedu.

Northrop RQ-4 Global Hawk (nuclear)

Niekoľko desaťročí po zrušení programu ANP sa opäť začína reálne uvažovať o stavbe nukleárne poháňaného lietadla. Celý tento rozruch vyvolal objav Texaskej univerzity v Dallase, ktorá vyvinula nový kvantovo nukleónový reaktor. Ten je založený na princípe ožarovania hafnia-178 röntgenovým žiarením, pričom tento proces spúšťa tzv. izomérovú reakciu, pri ktorej vzniká gama žiarenie s približne 60 násobne väčšou intenzitou, než prichádzajúce röntgenové žiarenie. Najväčšou výhodou nového systému je to, že sa po prerušení prívodu röntgenového žiarenia okamžite deaktivuje. Zároveň vzniká menej škodlivej radiácie, takže na ochranu posádky a zariadení lietadla už nie sú potrebné masívne štíty. No a v neposlednom rade – hafnium sa nedá zneužiť na výrobu atómových zbraní. Kvantový reaktor zaujal predstaviteľov USAF natoľko, že sa rozhodli prioritne financovať jeho vývoj a preskúmanie možností praktického využitia. Väčšina prác sa sústreďuje vo Wright-Patterson AFB v Ohiu, Los Alamos Laboratory a Sandia National Laboratory v Novom Mexiku. Ako najreálnejšia možnosť sa v súčasnosti javí zástavba reaktora do upraveného bezpilotného lietadla Northrop/Grumman RQ-4 Global Hawk. Vznikajúce gama žiarenie bude použité na ohrev vzduchu v motore, čím sa výdrž stroja zvýši z 24 hodín na niekoľko mesiacov. Všetky strany, zúčastnené na projekte, dostali príkaz vylúčiť verejnosť z diskusie o dopade rádioaktívneho žiarenia na okolie. Rovnako predstavitelia spoločnosti Northrop/Grumman dodnes oficiálne nepotvrdili, že by boli plánované akékoľvek letové testy alebo čo i len stavba experimentálneho prototypu. V tejto súvislosti je potom mimoriadne zaujímavé, že kvantový reaktor sa dostal na „Military Critical Technology List“ amerického Ministerstva obrany. Ak by sa koncepcia osvedčila, zrejme by nasledovali aj pilotované a civilné nukleárne stroje. Ďalšie otázky vyvoláva situácia po zostrelení lietadla. Protiletecká obrana by si tak sama mohla aktivovať tzv. špinavú bombu priamo nad svojimi hlavami. Teoreticky by sa tomu dalo predísť tak, že hafnium spolu s generátorom röntgenového žiarenia by bolo umiestnené v samostatnej nárazuvzdornej a nehorľavej schránke. Dnes je veľmi ťažké povedať, ktorá možnosť je v celkovom zhodnotení škodlivejšia pre životné prostredie – lokálne gama žiarenie alebo tony spotrebovaného uhľovodíkového paliva. Asi najlepšie to zhodnotil kapitán USAF Christopher Hamilton: „It is probably something you would want to stay away from but it is not going to kill you.“