Lietadlá s negatívnou šípovitosťou krídla
Bezkrídle lietadlá a vztlakové
telesá
Junkers Ju-287
Prvý návrh neskoršieho typu Ju-287 bol v konštrukčných
kanceláriách firmy Junkers hotový v júni 1943. Išlo o lietadlo
s krídlom s negatívnou šípovitosťou, čím zostala zabezpečená
ovládateľnosť aj pri vysokých rýchlostiach. Ich nosníky mali byť v trupe
za bombovnicou. Objednávku na prototyp zadali v marci 1944. Prvou bola
verzia Ju-287 V1 ešte s malou rýchlosťou. Mala už krídla s negatívnou
šípovitosťou, trup lietadla He 177, zadnú časť zo stroja Ju 388, pevné
pristávacie zariadenie z hlavného podvozku typu Ju 352 a predné kolesá z amerického Liberator
B-24. Pri prvom vzlete typu Ju 287 v auguste 1944 sa prejavili tak jeho
dobré, ako aj zlé letové vlastnosti. Ďalšie vývojové práce prerušila porážka
Nemecka. Po jeho obsadení ukoristili všetok materiál Rusi. Získané nákresy,
rovnako ako zajatí vedeckí pracovníci, boli spravodajsky „vyžmýkaní“
a kompetentné orgány rozhodli o ďalšom vývoji. Rozostavaný prototyp
Ju 287 V2 bol dokončený ako skúšobný typ EF-131 (Entwiklungs Flugzeug)
a prevezený do SSSR. Tam prvýkrát vzlietol 23. mája 1947 vo vtedajšom Stachanovu
(momentálne oblasť Žukovskoje-Ramenskoje) pilotovaný nemeckým skúšobným pilotom
Paulom Jungom. Skúšky pokračovali až do 21. júna 1948, kedy sa oficiálne
skončili. Na základe skúseností s EF-131 vznikli ešte prototypy bombardéra
EF-140 a prieskumného lietadla EF-140R. Ich letové testy boli taktiež
zastavené z dôvodu silných a neodstrániteľných vibrácií krídel.
Cybin LL-3
Súčasne s praktickými testmi konštrukcie vychádzajúcej z Ju 287 ruskí vedci ďalej rozvíjali i teoretické práce v obore aerodynamiky krídla so záporným šípom. Na overenie výsledkov teoretických prác navrhol Pavel Cybin jednomiestny experimentálny klzák LL-3, ktorý bol vynášaný do vzduchu bombardérom Tu-2. Na jeho urýchľovanie sa používali raketové motory. Skúšky prebiehali s rôznymi druhmi krídla. Taktiež existujú informácie o skúškach modifikovaného lietadla Su-9 so záporným šípom. V roku 1952 boli v SSSR všetky práce na krídle so záporným šípom zastavené, pretože sa zistilo, že vtedajšia úroveň technologickej základne leteckého priemyslu nie je schopná dodať materiály odolávajúce namáhaniu na takomto krídle.
MBB HFB 320 Hansa
HFB-320 Hansa, ktorý bol navrhnutý v Hamburger Flugzeugbau GmbH, v spolupráci s Messerschmitt Bölkow, bol koncipovaný ako lietadlo na obchodné cesty a prísunové lietadlo s dvoma prúdovými motormi v svojskom poňatí. Samonosnému stredoplošníku dali negatívnu 15 % šípovitosť, čo umožnilo vytvoriť neprerušený priestor kabíny. Okrem toho sa k ďalším špecifickým konfiguračným znakom rátajú stále prídavné nádrže na koncoch krídel, zaťahovací podvozok s predným kolesom a prúdové motory umiestnené v zadnej časti trupu na pylónoch. Prototyp vzlietol po prvýkrát v apríli 1964, sériové stroje 2. februára 1966. Dokončených bolo len 45 kusov. 14 z nich získal Bundeswehr. Zaradili sa ku pohotovostnej letke pri Kolíne nad Rýnom, sedem z nich bolo prestavaných na rádioelektronický boj, niektoré pre účely VIP. Posledné lietadlo bolo vyradené zo služby v roku 1994.
Convair XB-53
Zrod Convairu XB-53 siaha do roku 1945. Vtedy bol navrhnutý taktický bombardér XA-44 s tromi prúdovými motormi J35, ktoré napájali dva postranné vzduchové kanály a krídlom s negatívnym šípom 30 stupňov s rozpätím 21,7 metra. Trup bol dlhý 15,6 metra, trojčlenná posádka mala vyhradený presklený kokpit na vrchnej časti trupu. Predpokladalo sa dosiahnutie rýchlosti 830 km/h vo výške 11 700 metrov. Záujem USAAF však rýchlo upadal. V decembri 1946 sa koncepcia zmenila na ľahký bombardér a počet motorov sa znížil na dva, avšak skôr než mohlo byť niečo postavené bol projekt zastavený.
