V roku 1979 vytvorila britská firma Westland a talianska
Agusta spoločné konzorcium s názvom EH Industries. Obidve vlády následne
súhlasili v s financovaním nového moderného vrtuľníka WG.34,
schopného vykonávať rôzne druhy akcií za každého počasia. Po začatí vývojových
prác dostal projekt označenie EH 01, avšak vinou preklepu ho dnes každý pozná
pod menom EH‑101. Vážnou komplikáciou postupujúcich prác bol finančný
kolaps Westlandu v roku 1986. Ten sa nakoniec podarilo vyriešiť. Vrtuľník
je vyrábaný v troch verziách. Námorná má štvorčlennú posádku (dvaja piloti
a rovnaký počet operátorov zbraňových systémov), zdokonalený akustický
procesor AQS‑901, modernizovaný radar Sea Spray a ďalšie špecifické
vybavenie. Je konštruovaná pre operácie z lodí triedy Duke (Type 23).
Taliansko malo záujem hlavne o trojmiestnu transportnú
verziu so sklopnou zadnou rampou,
schopnú prepraviť dvadsaťštyri vojakov (na krátke vzdialenosti až 36), prípadne
16 nosidiel s lekárskym personálom a trojčlennou posádkou. V podvese
je možné prepravovať náklad do maximálnej hmotnosti 5443 kg. Civilná verzia pre
30 pasažierov má názov Heliliner, avšak dosiaľ bol predaný jediný kus Tokijskej
metropolitnej polícii. Zaujímavým konštrukčným prvkom sú lopatkové zakončenia
listov rotora BERP, ktoré umožňujú významne zvýšiť vzletovú hmotnosť a rýchlosť
stroja. Samotný rotor je päťlistý s rozpätím 18,59 metra a je
napojený na titánovú hlavu, obklopenú súčasťami z kompozitných materiálov.
Námorná verzia má možnosť hydraulického sklápania listov aj zadného chvostového
nosníka. Pohon zabezpečujú tri turbohriadeľové motory Rolls-Royce/Turboméca RTM
322‑01/8 s výkonom 1724 kW, talianske a civilné stroje poháňa
typ CT7‑6A. Vrtuľník dosahuje maximálnu rýchlosť len 308 km/h, avšak
cestovná rýchlosť je iba o 13 km/h menšia. Kokpit je vybavený šiestimi multifunkčnými
farebnými displejmi a sedadlami, schopnými absorbovať náraz až 15G.
Výzbroj tvoria guľomety ráže 7,62 a 12,7 mm, u námornej verzie je to
štvorica torpéd Mk.46 alebo Eurotorp MU90, prípadne protilodné rakety Harpoon,
Sea Eagle alebo Exocet.
Prvý let prototypu PP1 sa po niekoľkých odkladoch
uskutočnil 9. októbra 1987, čoskoro nasledovaný talianskym PP2. Začiatkom roka
1988 Royal Navy oznámilo, že 44 jeho strojov dostane oficiálne označenie
HAS.Mk.1 Merlin. RAF svoje stroje značí HC.3. Deväť predsériových vrtuľníkov
absolvovalo rozsiahly testovací program. Prvá polovica deväťdesiatych rokov
však bola časom výrazných geopolitických zmien, spojených s radikálnymi
škrtmi vo výdavkoch na obranu a tak úvodná objednávka obidvoch krajín
zahŕňala len 60 strojov. Prvý sériový vrtuľník bol dodaný Royal Navy
v marci 1996, pričom prvou jednotkou vyzbrojenou Merlinmi sa stala 814.
Naval Air Squadron. Taliansko dokonca objednalo len 16 strojov, z toho
osem protiponorkových a protilodných ASW, štyri AEW (Airborne Early Warning
s prehľadovým radarom Eliradar HEW-784) a štyri ASH (Ambhipious
Support Helicopter) pre podporu námorných výsadkárov a špeciálnych
jednotiek. V tom čase objednala aj Kanada 50 kusov pre úlohy SAR, avšak po
zúrivom politickom boji bola objednávka zrušená. Nakoniec predsa len dostane 15
kusov CH-149 Cormorant, čo je v podstate Merlin okresaný v snahe
o čo najnižšiu cenu o všetky nadštandardné systémy.
Štrnásť strojov objednalo aj Dánsko a dvanásť
Portugalsko. Zhodou okolností vzlietli prototypy vrtuľníkov pre obidva štáty
v rovnaký deň, 12. decembra 2003. Maximálna vzletová hmotnosť mohla byť
zvýšená vďaka použitiu výkonnejších motorov RTM322-02/08 na 15 600 kg. Všetky
stroje majú sklopnú zadnú rampu a možnosť inštalácie nástavcov pre
dopĺňanie paliva počas letu. Dánske Merliny sú považované za najlepšie vybavené
vrtuľníky na svete pre úlohy SAR. Piloti majú k dispozícii bezdrôtový
interkom, satelitný komunikačný systém, výstražný systém blízkosti zeme,
protizrážkový systém, digitálny systém pre smerové vyhľadávanie osôb, radar,
FLIR či dva palubné žeriavy. Japonsko po dobrých skúsenostiach s jediným
prevádzkovaným Merlinom objednalo ďalších 14 kusov. Prvých jedenásť má slúžiť
na odmínovanie vodných plôch a prepravu osôb a materiálu. Zvyšné tri
nájdu uplatnenie na palube podpornej lode Shirase, ktorá zabezpečuje
zásobovanie japonskej polárnej stanice Showa. Snáď najvýznamnejším zahraničným
úspechom konzorcia EH Industries bolo víťazstvo v americkej súťaži US Navy
VXX. Tým si zabezpečilo objednávku na 23 špeciálne upravených strojov
označovaných US101 Marine One, určených na prepravu amerického prezidenta.
Výrobu zabezpečí spoločnosť Lockheed/Martin v kooperácii s firmou
Bell Helicopter Textron
Medzi rokmi 1983 a 1984 vykonala Industrial Advisory
Group NATO štúdie pre nový stredný viacúčelový vrtuľník do každého počasia,
predbežne označený NH-90 (Nato Helicopter 90s). Kvôli vysokým predpokladaným
vývojovým nákladom sa na účely jeho realizácie spojilo päť štátov – Francúzsko,
(západné) Nemecko, Taliansko, Holandsko a Veľká Británia. Posledne
menovaná krajina v roku 1987 od spolupráce odstúpila. Hlavným medzníkom vo
vývoji bolo založenie medzivládnej organizácie NAHEMA (NATO Helicopter
Management Agency) a konzorcia NHI (NATO Helicopter Industries)
v roku 1992. V novom podniku mala najväčšie zastúpenie spoločnosť
Eurocopter 65,3 %, nasledovaná talianskou Agustou 29,2 % a firme Fokker
Aviation pripadlo 6,5 %. Neskôr sa k nim pripojilo aj Portugalsko
a po novom podielovom rozdelení väčšinový balík akcií vlastní EADS.
Na začiatok boli rozpracované dva základné varianty pre
taktický transport TTH a námorné operácie NFH. Verzia TTH môže byť použitá
na transport nákladu, prepravu VIP, SAR, Combat-SAR, leteckú záchrannú službu,
zoskoky parašutistov, ako lietajúca pohotovostná centrála alebo ako platforma
pre elektronický boj. NFH zase na boj proti ponorkám, na útoky proti hladinovým
plavidlám, SAR, kladenie mín a čiastočne na boj s inými vrtuľníkmi,
pričom je vybavená 360 stupňovým radarom Thales Ocean Master alebo Telephonics
AN/APS-143B(V)3 Ocean Eye. Vrtuľník s dĺžkou 19,56 m a výškou 5,23 m
poháňa dvojica turbohriadeľových motorov Rolls‑Royce/Turboméca
RTM322-01/9 s výkonom po 1544 kW, prípadne dva GE/FIAT Avio T700/T6E
s výkonom 1765 kW, v oboch prípadoch vybavené systémom FADEC. Tie
prenášajú svoj ťah na štvorlistý kompozitný rotor s priemerom 16,30 metra
a zadný vyrovnávací rotor, pričom umožňujú vrtuľníku dosiahnuť rýchlosť
300 km/h.
Aj v trupe sú vysokým podielom zastúpené epoxidové
kompozitné materiály vystužené uhlíkovými vláknami, čo je výhodné
z hľadiska údržby najmä pri námornej verzii. Konštrukcia obsahuje niektoré
technológie stealth, najmä na zníženie akustickej a infračervenej stopy.
Šikmo sklonené steny trupu pomáhajú znižovať pravdepodobnosť zachytenia
radarom. Do priestornej kabíny sa vchádza buď bočnými zaťahovateľnými dverami
s rozmermi 1,6 x 1,5 metra alebo cez zadnú rampu. Maximálna vzletová
hmotnosť na úrovni 10 600 kg umožňuje prepravu dvadsiatich plne vyzbrojených
vojakov, prípadne 12 nosidiel alebo 2500 kg nákladu v podvese. Vrtuľník má
trojčlennú posádku v zložení pilot, Tacco (taktický dôstojník/navigátor)
a Senso (senzorový operátor), avšak pre lety VFR a IFR si vystačí
samotný pilot. Kokpit obsahuje také lahôdky ako päť veľkorozmerných LCD
displejov, prilbové displeje HMSD a zameriavače včítane NVG, poveternostný
radar, digitálny mapový generátor, protizrážkový systém a podobne. Elektronické
vybavenie je prepojené cez duálne zbernice štandardu MIL-STD-1553B. NH-90 sa
stal prvým vrtuľníkom na svete, ktorý je ovládaný iba pomocou systému
Fly-By-Wire bez mechanickej zálohy.
Prvý z piatich predsériových prototypov (F-ZWTH)
absolvoval úvodný let 18. decembra 1995. Pôvodná objednávka z roku 1996 na
729 kusov bola o štyri roky neskôr zredukovaná na 595. Francúzsko odoberie
133 strojov TTH a 27 NFH, Nemecko 181 TTH a 38 NFH, Taliansko 15 TTH
a 46 NFH a Holandsko 20 NFH. Portugalsko ako piaty pristupujúci člen
sa rozhodlo pre 10 kusov TTH. Vrtuľník NH-90 vyhral 13. septembra 2001 spoločný
akvizičný program severských štátov NSHP. V rámci neho objednalo Nórsko 14
strojov NFH + 10 opcií, Švédsko 18 kusov TTT (verzia TTH s vyššou a širšou
kabínou, rádiostanicami Collins a vypuklými pozorovacími okienkami) + 7
opcií a Fínsko 20 kusov TTT. Dánsko sa kvôli nutnosti operovať nad
rozľahlým územím Grónska rozhodlo radšej zakúpiť väčší trojmotorový typ EH-101
Merlin. O úspešnosti projektu NH-90 svedčia aj objednávky z Grécka
(20 TTH + 14 opcií) a Ománu (20 TTH), ale najväčší úspech je pripisovaný
víťazstvu výberového konania v Austrálii. Tá sa totiž pre typ MRH90
(upravená verzia TTH) rozhodla aj napriek tomu, že už má vo výzbroji stroje
Sikorsky UH/SH-60. Perspektívne sa očakáva jej rozšírenie o ďalších 28
kusov. Svoj záujem o 10 strojov NFH prejavila Saudská Arábia, rovnakú
verziu v počte dvanástich kusov by chcel aj Singapúr a veľkú
pozornosť venuje združenie NH Industries aj Veľkej Británii, ktorá hľadá
náhradu za svoje stroje Lynx a Puma.
Vrtuľník Ka-60 z Kamovovej konštrukčnej kancelárie
predstavuje výrazný posun od strojov poháňaných dvoma protibežnými rotormi
a je to ich prvá konštrukcia s klasickým usporiadaním hnacieho
mechanizmu, ktorý obsahuje aj zadný vyrovnávací rotor. Vývojové práce sa
rozbehli v polovici 80. rokov, kedy sa začala hľadať náhrada za
dosluhujúce stroje Mil Mi-8, a zároveň navádzací stroj pre bojové
vrtuľníky Ka-50. Firma Mil predložila svoj návrh Mi-36 a Kamov reagoval
projektom W-36, v tom čase ešte v konfigurácii s dvoma
protibežnými rotormi. V roku 1990 dostal projekt oficiálne označenie Ka-60
a o dva roky neskôr zvíťazil nad svojim konkurentom. Počas
konštrukčných prác bolo rozhodnuté vybaviť vrtuľník štvorlistým hlavným rotorom
priemeru 13,50 m s odmrazovacím systémom a jedenásťlopatkovým
vyrovnávacím rotorom typu fenestron.
Aj keď bol prvý oficiálny vzlet naplánovaný už na rok
1993, kvôli absolútnemu nedostatku financií sa uskutočnil až 24. decembra 1998
(neoficiálne prebehol už 10. decembra). Ruské letectvo, ktoré má na zavedení
typu do radovej služby eminentný záujem, uvažuje o nákupe 330 kusov. Ruské
námorníctvo počíta s upraveným variantom Ka-60K na účely protiponorkového
a protilodného boja, hliadkovania a prieskumu, SAR, REB
a včasnej výstrahy, prepravy námornej pechoty a výsadkárov a ich
palebnej podpory. Do nákladného priestoru s dvoma bočnými dverami sa vojde
11 plne vyzbrojených vojakov, šesť ležiacich alebo 14 sediacich pacientov,
prípadne 300 kg nákladu v podvese. K tomu je ešte potrebné pripočítať
dvojčlennú posádku.
Vrtuľník má trojbodový zaťahovací podvozok zadného typu
so zdvojenými zadnými kolesami. Pohonný systém tvorí dvojica turbohriadeľových
motorov RD-600 s jednotkovým ťahom 969 kW, krátkodobo až 1156 kW. Vzhľadom
na to, že ich spotreba je v porovnaní s typom Mi-8/17 až o 60 %
menšia, umožňujú vrtuľníku doletieť bez prídavných nádrží do vzdialenosti až
700 km. Okrem toho, že celý pohonný systém má odolávať projektilom do ráže 12,7
mm, musí byť schopný udržať stroj vo vzduchu aj pri poklese výkonu iba na 20 %.
V kabíne prototypu prevládajú analógové prístroje, doplnené o dva multifunkčné
displeje. Je dosť pravdepodobné, že sériové stroje dostanú výrazne
digitalizovanejší kokpit, systém NVG a radar Arbalet od firmy Fazotron.
V spolupráci s talianskou Agustou sa pripravujú aj civilné verzie
Ka-62 a Ka-64.