Vysokovýkonné
nadzvukové lietadlo Horten Ho-X s deltakrídlom a vertikálnou
chvostovou plochou kombinovanou s trupom bolo inšpirované prácou Dr.
Busemanna, ktorá poukazovala na aerodynamické výhody šípového krídla pri
vysokých rýchlostiach. Po praktickom overení na bezmotorovom klzáku Lippisch
DM-1 začali Hortenovci s vývojom vlastnej stíhačky. Na úvodné testy
poslúžili zmenšené modely s dĺžkou 3,4 metra a hmotnosťou 8 až 10 kg.
Ďalším krokom mal byť pilotovaný bezmotorový klzák Horten Ho-XIII
s hmotnosťou 400 kilogramov, ktorý bol konštruovaný v Bad Hersfelde.
Bohužiaľ, 4. júna 1945 obsadili továreň postupujúce spojenecké jednotky
a všetky rozostavané súčasti lietadiel spolu s cennou dokumentáciou
odhodili do suterénu. V tom čase
sa už začalo pracovať na motorizovanom prototype Ho-X, ktorý by poháňal prúdový
motor Argus AS 10C, umiestnený v pylóne pod trupom. Sériové stroje mali
byť v hmotnostnej kategórii 6 až 7 ton a mal ich poháňať výkonnejší
motor He S-011, s ktorým mali byť
schopné dosiahnuť rýchlosť Mach 1,4.
Keďže
koncepcia s vysokou šípovitosťou a obrovskou vertikálnou chvostovou
plochou sa ukázala ako nepraktická, lietadlo bolo od základu prepracované.
Posledné náčrty zobrazujú pomerne konvenčné lietajúce krídlo s menším
šípom a rozpätím 14 metrov. Motor sa presunul do pozície za kokpitom
s postrannými vstupmi vzduchu. Výzbroj mala pozostávať z jedného 30
mm kanóna Mk 108 v nose alebo dvoch 13 mm MG 131 v krídle.
S vstupom lietadla do radovej služby sa počítalo v roku 1946 pod
označením Volksjäger (ľudová stíhačka – tento názov bol neskôr pridelený lietadlu Heinkel He-162).
Označenie
Ho-XI niesol malý akrobatický klzák s rozpätím osem metrov. Bol postavený
v Hersfelde.
Lietajúce
krídlo Ho-XII malo dvojmiestny kokpit so sedadlami vedľa seba a pôvodne
bolo určené pre súkromný sektor. Neskôr oň prejavilo záujem R.L.M, ktoré
hľadalo nové cvičné lietadlo. Krídlo so šípovitosťou 30 stupňov malo rozpätie
10 metrov. Prvý bezmotorový klzák so vzletovou hmotnosťou 700 kg bol postavený
a zalietaný v Gottingene, kde sa počas júna 1945 zničil. Pri týchto
krátkych testoch bola zistená istá nestabilita pri strate rýchlosti.
Experimentálny
klzák Ho-XIII bol postavený v Hersfelde v roku 1943. Jeho hlavným
cieľom bolo preveriť aerodynamickú konfiguráciu deltovitej stíhačky Ho-X spolu
s letovými charakteristikami pri pomalom lete a pristátí. Dvanásťmetrové
krídlo so šípovitosťou 60 stupňov, pochádzajúce z lietadla Ho-IIIB, bolo
po príslušných úpravách pripevnené na strednú časť trupu. Pilot sedel bez
možnosti priameho výhľadu v gondole vo vnútornej spodnej časti stroja.
Vstupovalo sa do nej odsunutím zadného krytu, čo značne uľahčovalo núdzové
opustenie lietadla. V súlade s doterajšími skúsenosťami bola aj tentokrát
použitá konštrukcia z oceľových trubiek a dreveným poťahom. Prvý let
sa uskutočnil v Gottingene, aby bol stroj následne prevezený do Hornbergu
k ďalším testom. Hoci klzák patril k projektu Ho-X, z bezpečnostných
dôvodov dostal označenie Ho-XIII a nie Ho-X A. Paradoxne neskôr bol Ho-X
preznačený na Ho-XIII B. Klzák bol po vojne zničený prepustenými ruskými
vezňami.
Jediný
prototyp tohto ľahkého a nenáročného športového klzáka bol postavený
takmer na konci vojny. Pri jeho konštrukcii boli využité skúsenosti so stavbou
typov Ho-4 a Ho-6, avšak nový stroj dostal menšiu centrálnu časť
a prepracované krídlo s rozpätím 16 metrov a šípovitosťou 18
stupňov. Trup bol zhotovený z oceľových trubiek a dreveného poťahu,
pričom jeho hmotnosť bola len 150 kg. Hmotnosť pilota nemala presiahnuť 80 kg.
Ihneď po jeho dokončení bol naložený na nákladný Mercedes a hŕstka výrobných
robotníkov sa ho pokúsila ukryť v lese pred postupujúcimi nepriateľskými
vojskami. Tí ho neskôr našli a lietadlo bolo zničené bez uskutočnenia
jediného letu.
V roku 1944 Ríšske velenie letectva zadalo piatim
najväčším leteckým firmám požiadavku na diaľkový bombardér s doletom 11
000 km s nákladom 4000 kg užitočného zaťaženia. Ani jeden
z predložených návrhov stroja označovaného ako „Amerika Bomber“ nedokázal
dosiahnuť takýto dolet. Návrhy boli prepracované v druhej súťaži, avšak
nič sa nezmenilo. Hortenovci neboli do súťaže prizvaní, nakoľko sa ich úsilie
sústredilo hlavne na stíhacie lietadlá. Avšak počas Vianoc 1944 Reimar
a Walter začali pracovať na svojom vlastnom návrhu bombardéra koncepcie
lietajúceho krídla. Celkovo vytvorili 10 štúdií, každú s iným počtom
a druhom existujúcich prúdových motorov (Heinkel-Hirth HeS 011, BMW 003A,
Junkers Jumo 004B). Najpreferovanejší, mimoriadne progresívny návrh, počítal zo
zástavbou šiestich motorov Jumo 004B vo vnútri trupu, ktorých trysky by ústili
nad zadnou časťou trupu. Kvôli ušetreniu hmotnosti mal byť použitý
odhadzovateľný podvozok s prídavnými štartovacími raketovými motormi, pričom
lietalo by pristávalo na akejsi kĺzačke, veľmi vzdialene pripomínajúcej lyže.
Trup mal byť postavený najmä z dreva, pospájaného špeciálnym lepidlom na
uhlíkovej báze, podobne ako na stíhačke Horten/Gotha-229. Návrh bol prezentovaný 25.
februára 1945. Do projektu mali byť zapojení aj odborníci z firiem
Messerschmitt a Junkers, avšak práve ich návrhy spôsobovali najväčšie
ťažkosti a najmä neustále zmenšovanie predpokladaného doletu. Prepracovaný
návrh bol predložený RML s tým, že výroba by prebiehala v banských
šachtách v oblasti Harz Mountains. Výsledný koncept sa však vôbec nepáčil
Reimarovi Hortenovi a tak lietadlo prepracoval na verziu Ho-18B.
Horten Ho-18B
mal mať trojčlennú posádku, sediacu pod kvapkovitým krytom kabíny, umiestnenej
za apexom nosnej plochy. Štvorkolesový, tandemovo usporiadaný podvozok bol
umiestnený na pevných pylónoch, vystupujúcich na každej strane z trupu.
Okrem toho na nich boli v dvojiciach nainštalované prúdové motory HeS 011.
Počas letu sa mohol podvozok zasunúť. Celková hmotnosť plne naloženého lietadla
sa odhadovala na 35 ton. Pri dostupe 16 km a dolete 11 000 km mohol ostať
vo vzduchu až 27 hodín. Aj keď sa
nepredpokladala nutnosť defenzívnej výzbroje, Reimar navrhol umiestniť dva 30
mm kanóny MK 108 do streleckej veže tesne za kokpitom. Stavba prototypu mala
začať v hangároch blízko Kaly, avšak kapitulácia Nemecka prišla ešte pred
začatím prác.
Tento koncept
navrhol a zostrojil Reimar Horten s presvedčením, že parabolický trup
by mal mať teoreticky najväčšiu efektivitu a minimálny odpor. Na letové
testy bol v roku 1938 skonštruovaný jednoduchý klzák, ktorého tvar bol
odvodený od lietajúceho semena rastliny Zanonia Macrocarpia. Hoci nemal žiaden
motor, pri predpokladanom letovom profile mal lietať vo veľkých výškach.
Hmotnosť konštrukcie predstavovala 90 kg, pričom pilot mohol mať maximálne 80
kg. Najväčšie problémy napodiv spôsobovala stavba oblého krídla s rozpätím
12 metrov a tak sa nakoniec dokončenia dočkal jediný prototyp. Aj ten bol
vyrobený z dreva, takže počas tuhej zimy sa jeho konštrukcia zdeformovala
natoľko, že už nebol schopný žiadneho letu. Vtedy už toho mal dosť aj Reimar
a nepoužiteľný vrak spálil.