Short Sperrin

Sperrin vznikol ako bombardér, ktorý mal čo najrýchlejšie vyniesť do výšky 13 700 metrov konvenčné alebo jadrové zbrane do maximálnej hmotnosti 9072 kg a zvrhnúť ich na cieľ. Mal ostať bez obrannej výzbroje a vykonávať vizuálne alebo radarové bombardovanie. Na stavbu draku nezamýšľali použiť ani nové materiály, ani nové konštrukčné techniky, aby tak výroba, ako aj údržba boli čo najjednoduchšie. V prednej časti trupu s dĺžkou 31,15 m bola pretlaková kabína pre päťčlennú posádku a veľký bombardovací radar. Štyri motory Rolls-Royce Avon RA7 s ťahom 33,4 kN boli uložené nezvyčajne po dvoch nad sebou v gondolách na nešípových krídlach. Už pri vzlete prvého prototypu S.A.4 v auguste 1951 sa oficiálne rozhodlo vyrábať namiesto tohto typu modernejší Vickers Valiant. Dva prototypy Sperrinu sa používali na skúšky. Pri nich bola dosiahnutá maximálna rýchlosť 907 km/h a dolet 5900 km.

OR.336 (Avro 730)

Projekt OR.336 sa zrodil v polovici päťdesiatych rokov.V tom čase sa RAF začalo ohliadať po novom nadzvukovom lietadle, ktoré by bolo schopné nahradiť rýchlo starnúce Cannbery v úlohe prieskumnej platformy a bombardéra. Prieskumná verzia mala s optickými a radarovými senzormi prelietavať nad cieľom vo výške 18 000 metrov rýchlosťou Mach 2,5 až 3. V roku 1954 sa do súťaže prihlásili firmy English Electric, Handley Page, Vickers, Shorts a A.V.Roe. Návrh English Electric, označený P.10, mal byť poháňaný dvojicou náporových motorov, integrovaných v malom nešípovom krídle. Toto usporiadanie zredukovalo čelný odpor a vytvorilo menší trup, čo bolo podmienkou pre dosiahnutie predpokladanej rýchlosti a doletu. Na druhej strane táto úprava zmenšila priestor pre palivové nádrže, čo muselo byť vykompenzované predĺžením krídel. Pre vzlet, pristátie a generovanie elektrickej energie boli v zadnej časti nainštalované dva prúdové motory RB.123. Stroj mal mať dvojčlennú posádku narozdiel od požadovanej trojčlennej. Všetky tieto faktory prispeli k skeptickému hodnoteniu návrhu.

Firma Handley Page sa mohla oprieť o svoje dlhoročné skúsenosti so stavbou bombardovacích lietadiel. Ich bombardér, označený HP.100, mal mať dĺžku 56,4 metra, deltovité krídlo so šípovitosťou 70 stupňov a rozpätím 18,1 metra, vertikálnu a kačacie chvostové plochy. Pohon malo obstarávať nie menej ako dvanásť prúdových motorov RB.121, ktoré boli usporiadané v gondolách po šiestich na každej strane. Tento návrh bol vyhodnotený ako jeden z dvoch najlepších a pristúpilo sa k dôkladnému testovaniu modelov v aerodynamických tuneloch. Pravdepodobne bola postavená aj maketa v skutočnej veľkosti.

Vickers navrhol veľké lietadlo kačacej koncepcie s deltovitým krídlom. Stroj, vo firemnej dokumentácii známy ako SP4, malo poháňať šesnásť motorov, umiestnených pod krídlom v štyroch gondolách. Zvláštnosťou bolo umiestnenie smerových kormidiel na konce krídla. Tento návrh bol zamietnutý z dôvodu zložitej koncepcie a potencionálne náročnej údržby.

Firma Shorts sa rozhodla pre konvenčnú koncepciu, nápadne pripomínajúcu zväčšené experimentálne lietadlo Bristol Type 188. Ich návrh nevzbudil veľkú pozornosť.

Výťazom tendra sa stala Manchesterská pobočka spoločnosti A.V. Roe so svojím návrhom Avro 730. Prvotná koncepcia zahŕňala kačacie chvostové plochy, nešípové lichobežníkové krídlo a štyri motory, spárované v dvoch gondolách na koncoch krídel. Hlavný štvorkolesový podvozok v strede trupu dopĺňalo predné koleso a dvojica malých vysúvateľných koliesok pod motorovými gondolami. Ak vzletová hmotnosť prekročila 90 ton, mohol byť doplnený ďalšími odhadzovateľnými kolesami. Pre bombardovacie účely bol návrh upravený zväčšením priemeru trupu,  jeho skrátením a použitím ôsmich výkonnejších motorov Armstrong Siddeley P.159. Tie boli spojené po štyroch v spoločnej gondole, vybavenej ihlanovitým difuzérom. Vývoj mal byť uľahčený stavbou zmenšeného modelu Avro 731 v mierke 3:8 s jednočlennou posádkou a dvoma motormi Gyron Junior. Nakoniec koncepciu overil Bristol Type 188, avšak s konvenčnejšie pojatými chvostovými plochami. Trup mal mať dĺžku 50 metrov, rozpätie krídel činilo 18,2 metra. Plánovalo sa použitie systému fly-by-wire a pokročilého radaru Red Drover. Výzbroj pozostávala z jednej pätnásťmetrovej jadrovej strely so silou 1 megatony TNT. Prvý let sa plánoval na rok 1959, posledný z ôsmich prototypov mal byť dodaný v decembri 1961. 4. apríla 1957 vydal vtedajší britský minister obrany (a rodený idiot) Duncan Sandy svoju „bielu listinu“, v ktorej pokladal éru pilotovaných lietadiel za ukončenú a všetky zdroje navrhol použiť na vývoj rakiet. V tom čase už bol prvý prototyp v pokročilom štádiu výroby. Okrem toho, že toto rozhodnutie naveky odsunulo britský letecký priemysel na vedľajšiu koľaj, znamenalo aj koniec projektu Avro 730.

Vďaka Jozefovi Gatialovi za povolenie použiť tieto obrázky.

Vickers-Armstrong Swalow

V roku 1950 začalo britské konzorcium Vickers-Armstrong s vývojom krídla s meniteľnou geometriou pre nadzvukové lietadlá. Ako jeden z návrhov vznikol aj veľmi nekonvenčný koncept taktického bombardéra koncepcie lietajúceho krídla s meniteľnou šípovitosťou, predbežne označený Swalow. Krídlo sa mohlo zatiahnuť až do šípovitosti 75 stupňov. Na ňom boli umiestnené štyri motory v dvoch dvojiciach, pričom gondoly sa mohli natáčať vzhľadom na pozíciu krídel. Následná zmena ťažiska mala byť kompenzovaná prečerpávaním paliva v nádržiach. V roku 1957 bol aj tento projekt zastavený, avšak dodatočne boli uvoľnené financie na skúšky zmenšeného, rádiovo riadeného modelu s raketovým pohonom. Je však otázne, či by technológie päťdesiatych rokov dokázali vyriešiť takúto náročnú koncepciu.