BAC (English Electric) TSR.2

Aj napriek Sandyho „bielej listine“ sa velenie RAF nechcelo vzdať myšlienky na nový pokročilý nadzvukový bombardér. Situáciu komplikoval ešte aj fakt, že námorníctvo taktiež pracovalo na projekte bojového lietadla NA.39, neskôr známeho pod označením Bucaneer. Pre strategické letectvo však bol kvôli svojej podzvukovej rýchlosti absolútne neprijateľný. Po sérii politických bojov si letectvo 1. januára 1959 predsa len vybojovalo súhlas na začatie vývoja nového nadzvukového bombardéra, ktorý dostal označenie TSR.2 (Tactical Strike and Reconnaissance 2). Protiváhou pre toto rozhodnutie bola požiadavka, aby sa pre účely vývoja spojili firmy English Electric, Vickers-Armstrong a Bristol Aircraft. Tie čoskoro vytvorili spoločný podnik BAC (British Aircraft Corporation), čo sa ale neskôr ukázalo ako zdroj veľkých problémov. Aj keď to tak na prvý pohľad nevyzerá, TSR.2 bolo veľké lietadlo - takmer o šesť metrov dlhšie ako Avro Lancaster a dvakrát také ťažké. Pilot a navigátor sedeli v tandeme v pretlakovej kabíne. Deltovité krídlo hornoplošnej koncepcie s rozpätím 11,28 metra a šípovitosťou 60 stupňov malo konce naklonené nadol pre lepšie manévrovacie charakteristiky. Zaujímavosťou bolo jeho pripevnenie k trupu pomocou dvoch špendlíkovitých čapov, ktoré mu dávali možnosť väčšieho ohybu a zároveň tlmili vibrácie. Pohon zabezpečovali dva prúdové motory Bristol Siddeley Olympus Mk 22R Mark 320 so statickým ťahom 87,2 kN. Od typu použitého na bombardéri Avro Vulcan sa odlišovali najmä doplnením o prídavné spaľovanie. Vstupy vzduchu k motorom boli umiestnené po stranách trupu za kokpitom a obsahovali pohyblivý poloihlanový difuzér. Trup bol vyrobený prevažne z hliníka a horčíka, na niektoré špecifické diely bol použitý titán alebo iné exotické materiály. Zložito zasúvateľný podvozok bol umiestnený na dvoch dlhých podporných nohách, zakončených na každom pylóne dvojicou kolies, čím sa mala dosiahnuť schopnosť operovať z nespevnených dráh. Výzbroj mohla byť nesená v trupe (2720 kg) ale aj na štyroch vonkajších závesníkoch (1815 kg). Tá mala štandardne pozostávať buď z jednej atómovej bomby Red Beard v bombovnici alebo zo štyroch taktických bômb WE.177. Z konvenčnej munície sa najviac zvažovalo použitie televízne navádzanej pumy AJ.168 Martel.

Postup prác však stále komplikovali najrôznejšie problémy. TSR.2 bol mimoriadne zložitý stroj, ktorý vyžadoval mnohé nové postupy a technológie. Spolupráca medzi zainteresovanými firmami pripomínala skôr boj, do ktorého sa ešte zamiešala búrlivá politická klíma vtedajšieho obdobia. Na ilustráciu stačí uviesť, že prototyp musel dva týždne čakať na svoj let, než sa kompetentní ľudia dohodli, aké popisy dajú pod kontrolky v kokpite a pár hodín pred vzletom ich museli aj tak odstrániť a nahradiť ich niečím zrozumiteľným. Nevyskúšané motory Mk 22R dodávali stroju až príliš veľký ťah (!!!), nehovoriac už o tom, že pri testovaní jeden z nich vybuchol a zničil skúšobný Vulcan aj s časťou pozemného vybavenia. Na zrušení projektu TSR.2 mali záujem aj Američania, ktorí presadzovali nákup v tom čase vyvíjaných strojov podobného určenia General Dynamics F-111. Tlak však neprichádzal len zvonka. Aj britské námorníctvo sa snažilo zastaviť projekt a dodať letectvu upravené stroje Bucaneer. Je až neuveriteľné, že v tejto situácii sa okrem 150 kusov pre RAF podarilo získať objednávku na dvadsať lietadiel z Austrálie. Prvý let sa podarilo uskutočniť ešte pred voľbami, 27. septembra 1964, avšak ani to už nepomohlo. Pred zrušením programu, 6 apríla 1965, sa podarilo uskutočniť len 24 letov s celkovým trvaním 13 letových hodín. Presne v ten deň mal uskutočniť svoj prvý let druhý prototyp, ale už nikdy sa neodlepil od zeme. Po oficiálnom prehlásení o ukončení projektu nasledovala zrejme najabsurdnejšia historka britskej aviatiky. Po „príkaze zhora“ bola celá dokumentácia zničená, rozostavané draky odtiahli pred hangár a spálili, takmer dokončené predsériové stroje boli rozstrieľané na kúsky, keď poslúžili ako cvičené terče pre vývoj tankových diel. Niektorí pracovníci sa vzopreli oficiálnym rozkazom a ukradli dva stroje, ktoré sú dnes vďaka ich obetavosti vystavené v Aerospace Museum v Cosforde a v Imperial War Museum v Duxforde.

Avro Vulcan

Tento úspešný britský bombardér je umiestnený v kapitole Flyingwing.

English Electric P.42

Na začiatku šesťdesiatych rokov sa objavil posledný pokus o konštrukciu nového ťažkého bombardéra pre RAF. Britské Ministerstvo obrany zadalo firme English Electric kontrakt na stavbu nadzvukového výskumného lietadla pre rýchlosti Mach 5, ktoré by sa neskôr dalo modifikovať na strategický bombardér. Program bol rozdelený na dve časti - najprv sa malo postaviť menšie lietadlo pre rýchlosť Mach 4 a neskôr plnohodnotný model pre Mach 5. Prvý jednomiestny návrh, označený ako EAG 3273 predpokladal deltakrídlo so šípovitosťou 75 stupňov. Pohon mal byť zabezpečený dvojicou náporových motorov Bristol Siddeley a pre vzlet, pristátie a nízke rýchlosti sa počítalo s dvoma zaťahovateľnými motormi Rolls-Royce RB-162, umiestnenými na vrchnej časti trupu vedľa vertikálnej chvostovej plochy.

Postupom času vznikla nová konfigurácia EAG 3280 s rovnakým krídlom a chvostovými plochami, ale mala kompletne prepracovaný trup. Bol to dôsledok použitia nových prúdových motorov RB.168-31R, ktoré vyžadovali masívne vstupy vzduchu. Tým sa zároveň znížila predpokladaná rýchlosť na maximálnu hodnotu Mach 4,5.

Stále však pretrvávali problémy s aerodynamickým ohrevom a tepelnou ochranou lietadla. Jediný spôsob, ako udržať palivo stabilné bolo zmraziť ho na -256 stupňov C. Pritom len o pár centimetrov ďalej bol trup zahrievaný na +300 stupňov C. Na rozdiel od mnohých ostatných projektov, ktoré zastavil nedostatok financií, tento zlyhal kvôli problémom, ktoré technológie 60. rokov nedokázali vyriešiť.