General Dynamics Pye Wacket

Od roku 1957 prebiehal vo firme General Dynamics (pôvodne Convair, neskôr Hughes Missile Systems a v súčasnosti Raytheon Defense Systems) projekt Lenticular Rocket, zameraný na vývoj plochej riadenej strely typu vzduch-vzduch s infračerveným navádzaním. Na návrh USAF Project Office dostal neskôr pomenovanie Pye Wacket po mačke z filmu „Bell, Book and Candle“.

S priemerom takmer 2 metre to nebol žiaden drobček, keďže sa mal stať výzbrojov pre nadzvukový bombardér B-70 Valkyrie, ktorý mal ochrániť od protilietadlových striel a stíhačiek. Na ilustráciu - jednou z požiadaviek bolo zneškodnenie protilietadlovej rakety pri maximálnom preťažení 250 G a vzájomnej stretávacej rýchlosti Mach 10,5. Vďaka svojmu diskovitému tvaru a unikátnemu otočnému vypúšťaciemu zariadeniu mohla strela zaútočiť z ktoréhokoľvek uhla a ušetriť tak drahocenné sekundy. Na testovacie účely bol z horčíka skonštruovaný zmenšený model s priemerom 1,52 metra a hmotnosťou 193 kg včítane paliva. Ten poháňali tri raketové motory Thiokol M58A2, prevzaté zo strely FALCON. Najefektívnejším manévrovacím systémom sa ukázali byť raketové reakčné dýzy, používané vo vesmírnych prostriedkoch a družiciach. Sériová verzia s priemerom 1,78 metra a hmotnosťou 232 kg mala byť vybavená vysúvateľným infračerveným čidlom, bojovou hlavicou s hmotnosťou 22,7 kg a dvoma raketovými motormi, ktoré jej mali udeliť maximálnu rýchlosť Mach 6,5. Maximálny dosah bol vypočítaný na 133 kilometrov. Pri štandardnej misii mal bombardér niesť desať týchto striel, usporiadaných v dvoch blokoch. Bohužiaľ, v marci 1961 bol program B-70 zrušený a strela tak stratila svoje opodstatnenie. Do tohto času ešte stihli technici uskutočniť niekoľko skúšobných letov v oblasti Hurricane Mesa.

MacDill AFB Disc

Na medzičasom zrušenej stránke http://www.usafflyingsaucers.com sme sa mohli dočítať zaujímavý a prepracovaný príbeh o tom, ako jeden dôstojník USAF cestoval autom okolo MacDill AFB na Floride a pred hangárom spozoroval štyri odstavené nefunkčné lietajúce disky. Mali to byť experimentálne lietadlá, testované v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch špeciálnou squadronou USAF s názvom FLITAFF (Fighter Long-range Tactical Air-command Future Forces).

Celý príbeh je však iba výmyslom Michaela H. Schratta. K jeho popularite zjavne dopomohli aj sympatické ilustrácie, vytvorené prekreslením existujúcich reálnych fotografií.

René Couzinet Aerodyne RC-360

O zostrojenie lietajúceho disku s charakteristikami VTOL sa pokúšal aj francúzsky inžinier René Couzinet. V roku 1955 sa mu podarilo postaviť prototyp Aerodyne RC-360 s priemerom 13,6 metra a maximálnou vzletovou hmotnosťou 12 600 kg. Zvislý vzlet zabezpečovalo šesť motorov Lycoming, každý s výkonom 180 konských síl, ktoré nasávali vzduch cez sedem kruhových otvorov vo vrchnej časti trupu. Ten potom tlačili von cez sústavu dvoch protichodne sa otáčajúcich diskov prostredníctvom sústavy päťdesiatich lopatiek. Dopredný let zabezpečoval jeden prúdový motor Dassault Viper, umiestnený pod trupom.

Sukhanov disc

Zo všetkých projektov lietajúcich tanierov bola zrejme najviac propagandisticky nafúknutá práca sovietskeho konštruktéra M. Sukhanova (jeho krstné meno nebolo doteraz zverejnené). Ak si spomeniete na stroje Avro Omega, Silver Bug či LRV, všetky boli skonštruované na základe obavy, že Sovietsky zväz vlastní lietajúce disky neuveriteľných výkonov. Skutočnosť však bola omnoho skromnejšia. Sukhanov postavil len dva stroje – v roku 1950 Discoplan I s priemerom 3,45 metra a okolo roku 1960 Discoplan II s priemerom 5 metrov. V obidvoch prípadoch to boli bezmotorové vetrone, vynášané do výšky niekoľko sto metrov zvyčajne pomocou Jaku Jak-12. Discoplan I uskutočnil niekoľko letov z letiska Tušino v roku 1958 a v súčasnosti je vystavený v múzeu v Monine. Jeho maximálna vzletová hmotnosť činila 250 kg.

Krátku dobu v polovici 80. rokov na jeho mieste visel Discoplan II. Obidva stroje by sa dali charakterizovať ako jednoduché vetrone nezvyčajného tvaru s drevenou (?) kostrou a kovovým poťahom. Navzdory tomu, samotný Sukhanov podporovaný KGB o nich hovoril v súvislosti s vysokými nadzvukovými rýchlosťami, charakteristikami VTOL či dokonca antigravitačným pohonom.

Aj tento hydroplán (?) vyzerá na to, že by mohol pochádzať od Sukhanova.