Neidentifikovateľné predmety nie sú výplodom modernej spoločnosti. Záhadné lietajúce objekty sú také staré ako ľudstvo samo. Niektoré tajomné javy minulosti odborníci dokázali vysvetliť, iné už stáročia zahaľuje rúcho tajomnosti. Počas posledných päťdesiatich rokov sa pozorovania UFO stali takmer každodennou záležitosťou. Stále sa množiace správy o svetlách na oblohe čoraz viac nútia človeka zamyslieť sa nad existenciou mimozemského života.... Naša otázka však znie inak: Má mimozemský život niečo spoločné s lietajúcimi taniermi? Nasledujúce riadky by Vás mali presvedčiť o opaku.

Priekopníci

Ak si myslíte, že oválne lietadlá sú fenoménom dnešných čias, mýlite sa. Už v roku 1911 postavil americký letecký konštruktér Chance Vought kruhovú platformu, ktorá však nepredviedla presvedčivé výkony a patrila medzi slepé uličky vo vývoji letectva.

Podobnou cestou sa vydal aj britský experimentátor Lee Richards v roku 1914, keď navrhol dvojmiestne lietadlo s kruhovým krídlom, ktoré po celom obvode podopierala sústava lán zakončená na centrálnom stožiari. Maketa jeho lietajúceho stroja je v súčasnosti vystavená v Londýnskom vedeckom múzeu.

Tento návrh s dúchadlom uprostred trupu pochádza z Ruska z roku 1921.

Stavbe kruhových, oválnych a diskovitých objektov sa venovali aj iní konštruktéri.

Vought V-173 Skimmer XF5U-1

Obrat k lepšiemu zaznamenal až Chance Vought v roku 1935, keď navrhol pre US Navy pokusný placatý stroj Vought V-173 Skimmer. Jeho konštrukcia mu mala umožniť krátky vzlet a pristátie, ako aj riadené lety pri veľkých uhloch nábehu.

Na jeho základe započal vývoj sériovej stíhačky Vought XF5U-1, avšak ten sa skončil pre nedostatok zdrojov v čase prebiehajúcej 2. svetovej vojny.

Boeing 390 396

Začiatkom roku 1943 začala firma Boeing experimentovať s výkonným, vzduchom chladeným motorom Pratt and Whitney R-4360, ktorý poháňal dva protichodne sa točiace vrtule. Okrem iných mal byť použitý aj v projekte Model 390, koncipovanom ako priama konkurencia lietadla Vought XF5U-1. Jeho primárnym určením boli operácie z lietadlových lodí. Z tohto dôvodu dostal taktiež oválne krídlo, schopné zabezpečiť charakteristiky STOL. Aby mal pilot dobrý výhľad z kabíny, konštruktéri premiestnili kokpit na malý výbežok trupu pred nábežnou hranou. Motor bol umiestnený blízko pri ťažisku a pomocou dlhého hriadeľa zakončeného prevodovkou poháňal dva trojlisté vrtule. Značnú kinetickú energiu mali aj jeho výtokové splodiny a tak boli usmernené špeciálnym ejekčným systémom vzad. Maximálna rýchlosť bola odhadnutá na 680 km/h. Výzbroj sériových strojov mali tvoriť štyri 20 mm kanóny.

Podobne ako Vought, plánoval aj Boeing stavbu zmenšeného pokusného lietadla, ktoré malo primárne overiť letové charakteristiky pri malých rýchlostiach. Typ dostal označenie Model 396.

Schriever disc

-+

Nemci v snahe odvrátiť nevyhnutnú porážku nacizmu navrhli diskovité lietadlá s kolmým štartom a pristátím, ktoré by neboli závislé od zbombardovaných pristávacích dráh. Navonok pripomínali predný kompresor turbodúchadlových motorov. Stredná časť trupu s kabínou bola obkolesená trojuholníkovými lopatkami, ktoré mali slúžiť podobne ako rotor na vrtuľníku. Nasledujúce obrázky lietajúceho disku sú pripisované nemeckému konštruktérovi Schrieverovi. Podľa všetkého sa však jedná o výmysel. Hoci podobný koncept existoval už dlho pred druhou svetovou vojnou, jeho rozšíreniu medzi verejnosťou výrazne napomohol Rudolph Lusar vo svojej knihe s názvom German Secret Weapons of the Second World War z roku 1957. Lusar popísal takto vyzerajúci disk „Fliegende Untertassen“ a pridal k nemu aj malý náčrt, z ktorého boli evidentne vytvorené nasledujúce kresby. Keď sa však na dizajn pozrieme z technického hľadiska, jedná sa prinajmenšom o poriadne komplikovaný a nepraktický spôsob, ako postaviť lietadlo typu VTOL. Ani to však nestačilo a pôvodný výmysel ešte podstatne rozšírila kniha UFO´s: Nazi flying saucers? od Christofa Friedricha. Ten popustil uzdu svojej fantázie ešte viac a jeho disk už mal priemer 50 metrov a mohol dosiahnuť rýchlosť 4000 km/h. Odtiaľ už nebolo ďaleko k antigravitačnému pohonu a schopnosti medzihviezdnych letov.

BMW Flugelrad V-1

Disk Flugelrad V-1 mal byť navrhnutý malým tímom konštruktérov, zoskupeným okolo Dr. Richarda Mietheo. Jednalo sa o malý bojový stroj pre jedného pilota, ktorý by mohol vzlietnuť a pristáť kolmo, podobne ako helikoptéra. Na tento účel bol vybavený jedným motorom BMW 003 a koncovou tryskou so štyroma deflektormi. Tie sa pri vzlete natočili smerom nahor a usmerňovali výtokové splodiny do šesnásťčepeľového nosného rotora s priemerom okolo 6 metrov, ktorý roztočili na 1800 otáčok za minútu. Po dosiahnutí potrebnej výšky sa opäť narovnali a umožnili lietadlu let vpred, pričom nepoháňaný rotor slúžil ako nosná plocha. Vzletová hmotnosť sa dá odhadnúť na zhruba 3000 kg. Podľa dostupných informácií sa dokonca podarilo zostrojiť jeden exemplár v malej dielni blízko Prahy, ktorý sa dostal do vzduchu počas jesene 1943. Ani jednu z týchto informácií sa mi však nepodarilo reálne overiť a preto sa prikláňam k myšlienke, že BMW Flugelrad V‑1 bol len ďalším vymysleným derivátom disku od Schrievera.

Omega disc

Ďalší projekt lietajúceho taniera dostal označenie Omega (nemýliť si s projektom Avro Omega). Malo to byť dopravné a pozorovacie lietadlo so schopnosťou kolmého štartu a pristátia, poháňané ôsmimi zakrytovanými vrtuľami. Manévrovanie zabezpečovalo otočné reaktívne rameno, namontované nad centrálnym kokpitom. Na overenie koncepcie bol postavený zmenšený model, ktorý podstúpil niekoľko testov, avšak nedostatok potrebných technológií zmaril ďalší postup prác. Na rozdiel od ostatných, tento projekt bol reálny.