X‑8 bola jednoduchá neriadená sondážna raketa, nesúca rôzne fotografické, atmosférické, biologické a iné vedecké vybavenie s hmotnosťou približne 68 kg. S motorom na tekuté pohonné látky RTV‑N10 mohla dosiahnuť maximálnu rýchlosť Mach 6. Prvý zo 108 letov sa uskutočnil z White Sands Missile Range 24. apríla 1947, pričom raketa sa dostala do výšky 244 km. Niekoľko štartov sa odohralo aj blízko Holloman AFB v Novom Mexiku. Vo všetkých prípadoch bola použitá 43,6 metra vysoká rampa, sklonená pod uhlom 87 stupňov. V štandardnom prevedení pozostávala raketa z priestoru pre experimentálne vybavenie, padákového záchranného systému, horného motora na tekuté palivo, štyroch riadiacich a stabilizačných plôch a nakoniec z hlavného štartovacieho motora na tuhé palivo. Vyrobených bolo 108 kusov (68 X‑8, 34 X‑8A, 1 X‑8B, 2 X‑8C a 3 X‑8D), avšak už čoskoro nasledovalo rozšírenie objednávky na ďalších 800 kusov nástupníckej sondážnej rakety Aerobee.

Ďalšou zo série rakiet bola Bell X-9 Shrike (RTV‑A‑4), ktorá vznikla zjednodušením problémovej rakety GAM‑63 Rascal typu vzduch-zem a mala slúžiť na získanie aerodynamických dát, testy stability a navigačného systému. Jej priemer bol na úrovni 0,55 metra, dĺžka 6,98 metra a vzletová hmotnosť 1585 kg. Pohon zabezpečoval motor Bell XLR65‑BA‑1 s ťahom 2500 kg, ktorý umožnil rakete dosiahnuť rýchlosť Mach 2,6. Prvý z dvadsiatichôsmich letov sa uskutočnil 28. apríla 1949 a posledný 23. januára 1953. Bola pri nich dosiahnutá maximálna výška 19,8 km pri štandardnom dolete 80 km. Hoci bolo pôvodne objednaných 93 rakiet X‑9, dodané boli iba v počte 31 kusov. Získané údaje pomohli pri vývoji viacerých neskorších typov stand-off munície (Hound Dog, Skybolt....).

Počas vývoja medzikontinentálnej balistickej rakety Atlas navrhla spoločnosť Convair stavbu dvoch zjednodušených testovacích prostriedkov, ako medzistupeň mimoriadne zložitého vývoja s množstvom technických rizík. V tom čase sa predpokladalo, že raketa Atlas bude mať výšku 49 metrov, priemer 3,66 metra a hmotnosť 200 ton. Pohon mal obstarávať jeden hlavný motor a štyri pomocné raketové bloky. Prvým z týchto prostriedkov mal byť typ X‑11, ktorý by za použitia iba hlavného motora overil funkčnosť základnej konštrukcie. Nasledujúci typ X‑12 už mal mať väčšinu potrebného vybavenia spolu so štyroma urýchľovacími blokmi. Medzičasom však vývoj nukleárnej hlavice pokročil natoľko, že sa podarilo dramaticky zredukovať jej rozmery a hmotnosť na úroveň 544 kg. Convair preto prepracoval celý koncept a výsledkom bolo použitie už len jedného hlavného a dvoch urýchľovacích motorov (namiesto pôvodných piatich). Prostriedok X‑11 sa tak teoreticky mal stať nepotrebným. Pracovníci spoločnosti Convair o tom však nechceli ani počuť a zakrátko postavili testovaciu raketu, ktorá už neniesla označenie X‑11, ale Atlas Series A (neskôr jednoducho Atlas A). Celkovo bolo postavených 16 rakiet Atlas A s dvoma urýchľovacími blokmi bez hlavného motora, z ktorých sa polovica dočkala vypustenia z Cape Canaveral. Posledný let sa uskutočnil 3. júna 1958. Bola pri nich dosiahnutá rýchlosť Mach 10,6 a dolet 1111 km. Atlas A tak v podstate vykonal prácu pre revidovaný program, ktorý mali pre pôvodný Atlas vykonať prostriedky X‑11. Raketa Atlas A (alias XB‑65) bola dlhá 29,26 metra s priemerom 2,66 metra a vzletovou hmotnosťou na úrovni 36 288 kg, z toho 5665 kg bez pohonných látok a užitočného zaťaženia. Pohon obstarávali dva motory North American XLR43‑NA‑5 s ťahom 533,8 kN.

V súlade s predchádzajúcim vývojom bola aj raketa X-12 príslušne prepracovaná a dostala nové označenie Atlas Series B. Pôvodne mala overiť unikátny systém tlakom stabilizovaných stien nádrží pohonných látok. Tie boli totiž tak tenké, že potrebovali vnútorný pretlakový stabilizačný systém, ktorý ich ochraňoval pred štrukturálnym kolapsom. Vďaka tomu sa za cenu niekoľkých menších komplikácií podarilo podstatne zredukovať prázdnu hmotnosť konštrukcie. Medzi ďalšie úlohy patrili testy rádiového navigačného systému (Mod 1) a návratovej hlavice (Mark 2). Pre pozemné aj letové testy bolo postavených 13 rakiet Atlas B, pričom väčšina štartov sa odohrala počas roka 1968. Bola pri nich dosiahnutá rýchlosť viac ako Mach 18 pri dolete 11 112 km. Maketa bojovej hlavice vážila 762 kg.

Sedemnástym experimentálnym prostriedkom zo série X-planes sa stala trojstupňová testovacia raketa od spoločnosti Lockheed Missiles and Space Co. Pri 34 letoch, uskutočnených od 17. apríla 1956 do 22 augusta 1957, bola používaná na dopravu rôznych návratových telies do veľkých výšok, aby sa dali otestovať v prirodzenom prostredí. Podľa pôvodných predpokladov mali byť uskutočňované testy pri rýchlosti Mach 15 a Reynoldsovom čísle na úrovni 24 miliónov. X-17 sa stal jedným z najvýznamnejších raketových projektov v päťdesiatych rokoch. Pomohol pri vývoji prvých bojových hlavíc pre medzikontinentálne balistické rakety, ako aj návratových kabín pre pilotované lety. Hlavne sa však konečne podarilo získať reálne údaje o tepelnom zaťažení a hypersonickej aerodynamike pri prechode z laminárneho do turbulentného prúdenia. Pôvodne bolo postavených iba 26 rakiet, avšak v rámci projektu Argus sa podarilo z náhradných dielov zostaviť ďalších sedem. Ich dĺžka činila 12,34 metra pri vzletovej hmotnosti 5443 kg. Na prvom stupni bol použitý motor XM-20, na druhom tri pohonné jednotky XM-19 no a nakoniec na treťom typ XM-19EI. Do dnešných dní prežila iba prototypová konštrukcia pre pozemné štrukturálne testy.