Model
VZ-4DA, postavený na základe objednávky US Army, mal experimentálne overiť
použitie opláštenej vrtule pre zvislé vzlety a pristátia. Obe vrtule,
umiestnené v prstencových dýzach na koncoch nosných plôch s rozpätím
7,77 metra sa mohli preklápať o 90 stupňov medzi zvislou a vodorovnou
rovinou. Každá prstencová dýza obsahovala 14 sklolaminátových vodiacich
lopatiek, vrtuľu s ôsmimi nehrdzavejúcimi oceľovými listami a deväť
statorových rozvádzacích listov, umiestnených za vrtuľou. Obe vrtule poháňal turbohriadeľový
motor Avco-Lycoming YT53 s výkonom 626 kW, ktorý sa nachádzal v trupe za
pilotnou kabínou. Výfukové plyny sa potrubím dostávali až do zadnej časti
trupu, kde sa prúd výfukových plynov mohol presmerovať pomocou vodorovných aj
zvislých klapiek a kolektorov z nehrdzavejúcej ocele. Tieto klapky
slúžili na riadenie pri visení a pri fáze prechodu do horizontálneho letu.
Maximálna vzletová hmotnosť sa pohybovala na úrovni 1452 kg. Lietadlo
dosahovalo rýchlosť približne 370 km/h. Prvý let sa uskutočnil vo februári 1958.
Pod systémovým vedením Office of Naval Research vyvinula
spoločnosť Ryan pre US Army lietadlo typu V/STOL Model 76 Vertiplane, ktoré
dostalo pridelené nové označenie VZ-3RY. Bol to hornoplošník s veľkými
koncovými doskami na nosných plochách s rozpätím 7,14 metra. Bol vybavený
trojbodovým vystuženým podvozkom s veľkou svetlosťou, otvoreným pilotným
kokpitom, veľkými dvojitými klapkami, ktoré bolo možné vysunúť ďaleko za veľké
vrtule a pod ne, spojlerom namiesto krídeliek, chvostovými plochami
v tvare T s prestaviteľnými výškovými kormidlami. Ďalej bol vybavený
dýzou s kardanovým závesom, umiestnenou na konci trupu, ktorá usmernením
prúdu výfukovými plynovodmi zabezpečovala riadenie pri visení a pri fáze
prechodu do horizontálneho letu. Pohonnú jednotku tvoril jeden turbohriadeľový
motor Avco-Lycoming T53-L-1 s výkonom 746 kW, ktorý dokázal zdvihnúť 1180
kg ťažké lietadlo do vzduchu. Prvý let sa uskutočnil počas decembra 1958.
V rámci rozsiahlych skúšok dokázal model VZ-3RY, že je schopný takmer zvislého
vzletu s rýchlosťou 40 km/h, visenia nad terénom s nulovou rýchlosťou
a prechodu do horizontálneho letu.
Na
základe skúšok experimentálneho lietadla ATV, vytvorila firma Bell niekoľko
alternatívnych štúdií stíhacieho lietadla strednej hmotnostnej kategórie so
schopnosťou vertikálneho štartu a pristátia. Zvažovali sa rôzne
konfigurácie od zdvihových motorov cez prídavné trysky až po dúchadlá. Nakoniec
bol zvolený koncept s ôsmimi motormi a táto konfigurácia dostala
názov Bell D188A. Objednané boli dva experimentálne prototypy s rezervovaným označením YF-109.
USAF
spolu s US Navy požadovali lietadlo s charakteristikami VTOL, ktoré
by dosahovalo rýchlosť Mach 2+. Pohon malo zabezpečovať osem motorov General
Electric J85-G. Dva, umiestnené zvisle do trupu za kabínou, mali pomáhať
nadnášať stroj pri zvislom vzlete a neboli vybavené komorou prídavného
spaľovania. Ďalšie štyri, spojené do dvoch párov, boli nainštalované
v gondolách na koncoch krídla a mohli sa otáčať v rozmedzí 110
stupňov, vďaka čomu malo byť lietadlo schopné aj letu vzad. Posledné dva,
umiestnené v zadnej časti trupu vedľa seba vo vodorovnej polohe boli vybavené
deflektormi, ktoré pri vzlete ohýbali prúd spalín smerom nadol.
Verzia pre US Navy mala byť označená Bell F3L.
Zaujímavým
nápadom ako spojiť vzletové a pristávacie charakteristiky vrtuľníka
s vysokou cestovnou rýchlosťou prúdových lietadiel je projekt tzv.
„krížového krídla“ (X wing). Základ tvorí tuhý štvorlistový rotor, ktorý sa pri
vzlete a pristátí otáča a po prechode do vodorovného letu sa zastaví
a tvorí pevnú nosnú plochu. Pri realizácii sa musí použiť špeciálny rotor
so symetrickým profilom. Objednávku na takúto
konštrukciu a letové skúšky lietadla s krížovým krídlom
získala v 70. rokoch spoločnosť Sikorsky, ktorá mala s vývojom rotorových
lietadiel dlhoročné skúsenosti. Prvý stroj S-72, ktorý vznikol pri skúšobnom
programe RSRA (Rotor System Research Aircraft), vzlietol z továrenského
letiska 12. októbra 1976 v klasickom vrtuľníkovom usporiadaní. Onedlho bol
však nosný rotor zvesený a na stroj bolo inštalované krídlo s rozpätím
13,75 m a dvojica prúdových motorov GE TF-34. Stabilitu pri vzlete
zabezpečoval päťlistový vyrovnávací rotor.
Prvý kus bol prepravený na základňu Edwards 11. februára 1979. Po
mnohých modifikáciách a skúškach bol program v januári 1988
zastavený.
V máji
1984 vznikla vo firme Lockheed na návrh US Navy štúdia na úpravu palubného
prieskumného lietadla S-3 Viking na verziu s kolmým štartom
a pristátím. Na spevnenej nosnej skrini krídla sa uvažovalo s inštaláciou
dvojice motorov Rolls-Royce Pegasus. Do programu sa aktívne zapojila aj firma
Dornier, avšak praktická realizácia padla za obeť perspektívnejšiemu programu
V-22 Osprey.
Aj
v Amerike sa začali zaoberať nahradením strojov AV-8B Harrier II.
V tomto smere sa činil najmä ich licenčný výrobca - firma McDonnell
Douglas. Ich prvým návrhom v novovytvorenom programe ADAC/V sa stal
projekt MDD Model 279. Pohon bol zverený opäť motorom Pegasus a tak mohla
byť vzletová hmotnosť zvýšená až na 16 740 kg. Lietadlo malo byť dlhé 17 metrov
s rozpätím 11,20 metra.