Alexejev A-90 Orljonok

Po testoch prototypov SM-6 sa začal pod vedením V. Sokolova rodiť nový vojenský stroj „Projekt 904“, v zahraničí známy pod označením A-90. Odborne sa takéto lietadlá označujú pojmom ekranoplán, v angličtine WIG (Wing In Ground). Na svoj pohyb potrebujú vodnú hladinu, na ktorej sa pohybujú vďaka prízemnému efektu vzduchového vankúša. Prvý prototyp Orljonoku sa začal stavať v závode Volha v Nižnom Novgorode a výrobnú halu opustil v jeseni 1972. Lietadlo poháňal turbovrtuľový motor Kuznecov NK-12MK s dvojicou štvorlistých protibežných vrtúľ AV-90. V prednej časti sú pod uhlom 13 stupňov umiestnené dva prúdové motory NK-8-4K, ktoré nasávajú vzduch cez otvory v prednej hornej časti trupu a tlačia ho dolu pod krídla. Trysky majú možnosť vektorovania v rozsahu +10 až -15 stupňov. Celkový dolet je zhruba 2500 km. Vnútorný nákladný priestor, umožňujúci prepravu kolesových i pásových vozidiel je prístupný cez odklopnú prednú časť. Osádku tvoria minimálne štyria členovia (2 piloti, navigátor a palubný technik). Za pilotnou kabínou je umiestnená diaľkovo ovládaná strelecká veža. Pre pristátie na pevnine je stroj vybavený zaťahovateľným kolesovým podvozkom. Chvostové plochy majú tvar T, pričom horizontálna má úctyhodné rozpätie 25,5 metra. Počas skúšok na rieke Volge bola pre miestnych obyvateľov pripravená kamufláž, že je to havarované transportné lietadlo, ktoré sa privolaný tím snaží dostať na letisko. Neskôr bolo lietadlo rozmontované a prevezené do Kaspického mora, kde sa pokračovalo v testoch. Pri jednom z posledných letov, kedy bola na palube aj štyridsaťčlenná delegácia zástupcov letectva a námorníctva, došlo pri pristátí kvôli zlej pilotáži k prudkému nárazu trupu o morskú hladinu. Stabilita stroja bola výrazne narušená a rovnako ustal aj chod turbovrtuľového motora. Do prístavu chýbalo ešte plných 40 kilometrov a tak Alexejev, ktorý sa zúčastňoval všetkých testov vtrhol do kabíny, vyhodil pilota, spustil predné prúdové motory na plný výkon a po hladine doviedol stroj až do prístavu. Po vystúpení z kabíny čakalo na prítomných zdesenie. Orljonoku chýbala celá zadná časť aj s chvostovými plochami a motorom. Napriek dosť optimistickým víziám ruskej armády o objednávke 120 kusov Orljonoku boli postavené len tri transportné lietadlá (vyrobené v rokoch 1978 až 1980), v štádiu projektu sú však aj civilné lietadlá pre 70, 120 a 300 pasažierov, čisto nákladné i záchranné verzie. Problém je už klasický: chýbajú peniaze.

Alexejev KM

Korabl Maket, skôr známy pod prezývkou Kaspian sea Monster, bol najväčším Alexejevovým ekranoplánom. Jeho rozmery aj dnes vyvolávajú údiv: dĺžka 106 metrov, rozpätie 40 metrov, výška 22 metrov a vzletová hmotnosť neuveriteľných 540 ton. Pohonnou jednotkou takéhoto monštra bolo 10 prúdových motorov VD-7, umiestnených po štvoriciach na pylónoch za kokpitom, pričom zvyšné dva sa nachádzali na vertikálnej chvostovej ploche. Neskôr boli premiestnené na samostatný pylón nad pilotnú kabínu. Aj napriek tejto motorizácii bola maximálna rýchlosť limitovaná hodnotou 500 km/h a dolet na 3000 km. Aerodynamická konfigurácia včítane systému riadenia bola prevzatá z experimentálneho typu SM-8. Trup bol vyrobený prevažne z hliníka a titánu. Prvý z ôsmich postavených strojov bol dokončený v roku 1965. Počas letových testov sa zistilo, že trup je potrebné zosilniť kvôli lepším výkonom. Dva ekranoplány boli zničené (v rokoch 1969 a 1980), zhodne v dôsledku chybnej pilotáže.

Alexejev Lun/Spasatel

Lun, prvý výlučne bojový ekranoplán, bol zmenšeninou modelu KM. Mal väčšie rozpätie, kratší trup s dĺžkou 73,8 metra, osem turboprúdových motorov VK-87 a vyššiu chvostovú plochu. Maximálna rýchlosť činila 550 km/h pri dolete 3000 km. Každá polovica krídla s rozpätím 44 metrov bola vybavená štyroma klapkami, pod trupom sa nachádzala hydraulicky tlmená pristávacia lyža. Typ mal bohaté elektronické vybavenie vrátane prehľadového a protizrážkového radaru a rušiacich zariadení. Výzbroj pozostávala z troch párov striel s plochou dráhou letu 3M80 alebo 80M „Moskit“, odpaľovaných z raketových síl na vrchnej časti trupu. Z tohto modelu vznikla aj záchranná verzia Spasatel pre 500 pasažierov v šiestich záchranných kapsliach. Obidva prototypy podstúpili na prelome 80. a 90. rokov sériu testov avšak nedočkali sa sériovej produkcie.

Ostatné ekranoplány

O vývoj najmä civilných ekranoplánov sa intenzívne usilovala aj firma Suchoj, najmä svojimi štúdiami, označenými S-90. Ani jedna konfigurácia sa však nedočkala prototypovej fázy.

V Sovietskom zväze bolo postavených zhruba 1000 vysokorýchlostných lietajúcich člnov. Svojim charakterom sú to však viac lode než lietadlá a preto nezapadajú do záberu týchto stránok.

Perličkou zo sovietskej kuchyne je atómový vodný bombardér Mjasiščev M-60.

Nahor