O praktickom využívaní vrtuľníkov Ka-50 sa uvažovalo
už pri ich vývoji v osemdesiatych rokoch.
V tom čase bola sovietskym podnikom zadaná požiadavka na stavbu
nového prieskumného a navádzacieho stroja, inšpirovaná americkým programom
LHX. Z následného tendra vyšiel víťazne projekt Kamov V-60, neskôr
preznačený na Ka-60. Ako prvý mal byť do výzbroje zavedený variant Ka-60R,
ktorý mal lietať s Ka-50 a navádzať ich na vyhľadané ciele. Jeden
z hlavných elektronických systémov, vyvíjaný pre Ka-60R bola gyroskopicky
stabilizovaná stanica Samšit s vyhľadávacou sústavou, pracujúca
v televíznom a termovíznom pásme. Rozpad Sovietskeho zväzu
a následné zmrazenie výdavkov na obranu
tento projekt zrušili. Avšak v tom čase už bola väčšina systémov
pripravená do výroby a aj prvé sériové Ka-50 už mali nainštalované
zariadenie pre príjem a vyhodnocovanie informácií. Preto bolo rozhodnuté
o vývoji dvojmiestnej verzie Ka-50, označovanej Ka-52, ktorá vychádzala zo
skôr navrhovaného dvojmiestneho cvičného variantu Ka-50. Pri stavbe letového
demonštrátora poslúžil jeden rozostavaný prototyp, ktorý dostal novú prednú
časť s vystreľovacími sedadlami K-37. Vďaka tomu, že bol vývoj financovaný
výlučne firmou Kamov pokračoval vývoj rýchlym tempom a nezalietaný
prototyp bol predstavený už na Aero India v roku 1996.
Vrtuľník, ktorý medzičasom dostal meno Aligator, bol
vybavený vylepšeným systémom Samšit-E, rádiolokátorom a termovíznym
zameriavačom Thomson CSF. Výzbroj zostala zachovaná ako pri type Ka-50,
obmedzila sa len zásoba nábojov do kanóna zo 460 na 280 nábojov.
K prvému letu vzlietol stroj 25. júla 1997, štyri mesiace pred záletom
typu Ka-50N.
Do tendra pre nový vrtuľník Tureckých ozbrojených síl ponúkol
Kamov upravenú verziu stroja Ka-52, ktorá dostala označenie Ka-50-2. Je to
upravený Aligator s modernejšou výzbrojou, odlišnou avionikou
a elektronikou prispôsobený pre turecký program ATAK. Bol navrhnutý
s priamou podporou izraelského IAI. Toto konzorcium navrhlo ešte jeden
variant Ka-50-2, tentorkrát s posádkou v tandeme. Maketa novej verzie
bola prvýkrát prezentovaná na parížskom aerosalóne v roku 1999.
Trup bol v časti pred motormi kompletne
prepracovaný, kanón sa presunul na výklopnú konštrukciu pod vrtuľník. Tým sa
odstránilo pôvodné dosť kritizované pevné lafetovanie u Ka-50
a zároveň opäť vzrástla zásoba nábojov na 460 kusov. Úpravou prešla aj
elektronika s cieľom implementácie najnovších zbraní. Skutočný prototyp sa
však od makety dosť odlišuje, najmä v presklení pilotného priestoru.
S programom Mi-40 sa začalo v polovici roka
1983. Šlo o radikálnu prestavbu typu Mi-28 na moderný dvojmiestny
bojovo/transportný vrtuľník schopný prepraviť osem plne vyzbrojených vojakov,
ktorý by mal nahradiť zastarávajúce stroje Mi-24. Palubný kanón, motory
a rotorový systém prevzal z Havocu, trup bol rozšírený pridaním
prepravného priestoru.
Na konci osemdesiatych rokov bol odstránený zadný
vyrovnávací rotor a nahradil ho systém NOTAR. Vo vrchnej časti trupu po
stranách pribudli pomocné krídla (vyvodzujúce vztlak aj s výškovými
krídelkami) pod ktorými boli nainštalované štyri zbraňové závesníky. Úpravou
prešiel aj kokpit a celá predná časť. Takto modifikovaný stroj dostal
označenie Mi-42, avšak po rozpade Sovietskeho zväzu bol vývoj zastavený.
Kazaňský vrtuľníkový závod, známy sériovou výrobou typov
Mi-8 a Mi-17 založil v roku 1993 vlastnú konštrukčnú kanceláriu
s cieľom vyvinúť nový jednoduchý a lacný dopravný vrtuľník
s hmotnosťou do troch ton. Nedávno však v podobe makety predstavila
aj militarizovanú verziu, koncepčne pripomínajúcu Eurocopter Tiger. Vzhľadom na
súčasný stav v Rusku je veľmi otázne, či sa podarí postaviť aj letový
prototyp.