Kamov Ka-25F

Na konci šesťdesiatych rokov analyzovalo velenie vzdušných síl Sovietskeho zväzu VVS SSSR skúsenosti z nasadenia amerických vrtuľníkov vo Vietname. Na základe tejto analýzy zadali dvom sovietskym konštrukčným kanceláriám N. I. Kamova a M. Mila požiadavku na konštrukciu nového bojového vrtuľníka, ktorý by bol zároveň schopný prepraviť komando vyzbrojených vojakov (vzdušný analóg ozbrojeného pechotného vozidla BVP). Aj keď dovtedy Kamov vyrábal len stroje pre námorníctvo, pustil sa do vývoja vrtuľníka pre pozemné jednotky. Ako základ konštrukcie bol zvolený námorný Ka-25, ktorý dostal rovnaké motory GTD-3F a nosný systém s dvoma protibežnými rotormi, umiestnenými nad sebou. Touto úpravou sa zrodil typ Ka-25F. Trup mal byť úplne nový s dvojčlennou posádkou, sediacou vedľa seba, pričom strelec bol umiestnený mierne pred pilotom a ovládal 23 mm kanón v otočnej veži pod prednou časťou. Na vonkajších závesných bodoch mohla byť umiestnená výzbroj s maximálnou hmotnosťou 800 kg a do prepravného priestoru sa zmestilo osem vojakov. Podvozok bol - narozdiel od bežných sovietskych konštrukcií - tvorený dvojicou lyží.

Mil Projekt 240

Mil sa rozhodol odvodiť svoju konštrukciu od spoľahlivého transportného vrtuľníka Mil-8, s ktorým má spoločný rotorový systém a mnohé podporné sústavy. Trup bol zúžený, v prednej časti s bohatým presklením (nápadne pripomínajúcim sklenník :-) sedel veliteľ a za ním vedľa seba strelec a navigátor. V zadnej časti bol priestor pre osemčlenné výsadkové družstvo. Výzbroj mala pozostávať z pohyblivého 12,7 mm vysokokadenčného guľometu 9A624 a na závesníkoch pod samonosnými krídlami pomocnými krídlami štyroch raketometov s neriadenými raketami ráže 57 mm, doplnené o štyri protitankévé riadené strely. Pri posudzovaní oboch projektov vybrala komisia ako perspektívnejší Milov Projekt 240.

Mil Mi-24A

Nasledovala stavba prvého prototypu stroja, ktorý dostal oficiálne označenie Mil-24A. Do vzduchu sa vzniesol 19. septembra 1969 a do výzbroje sa dostal v rokoch 1973/74, najskôr v bývalej NDR. Z asi stovky vyrobených kusov niekoľko vrtuľníkov jednotlivo nasadzovali na podporu sovietskych pozemných síl.

Mil Mi-24D/V

Konštrukcia prednej časti bola vyhodnotená ako ťažkopádna a v polovici sedemdesiatych rokov prešla výraznými zmenami. Takto upravený vrtuľník so strelcom v spodnom a pilotom vo vrchnom kokpite bol nasadzovaný od roku 1977. Niesol označenie Mil-24D, v kóde NATO Hind-D. Ďalšia rozšírená verzia Mil-24V mala vylepšenú výzbroj a avioniku. Je dlhá 21,35 m (pri bežiacich rotoroch), vysoká 5,47 m a jej kruhová plocha hlavného rotora činí 235,06 m2. Pohon zabezpečujú dve hriadeľové turbíny typu Klimov/Izotov TV3-117VM s výkonom po 1636 kW, vďaka ktorým má vysokú teoretickú maximálnu rýchlosť 335 km/h vo výške 4600 metrov. S plným využitím nádrží doletí do vzdialenosti 1120 km. Hmotnosť prázdneho vrtuľníka je 8200 kg, maximálna vzletová 11 200 kg.. Doteraz sa vyrobilo zhruba 2300 strojov v dvadsiatichtroch verziách.

Kamov V-50

U Kamova sa však nevzdali a v roku 1969 pripravili projekt vrtuľníka s nezvyčajným tandemovým usporiadaním rotorov s dvojčlennou posádkou v oddelených kokpitoch stupňovite za sebou. Na tomto stroji, označovanom V-50, mali byť prvýkrát použité moderné motory TV3-117, ktoré podľa výpočtov umožňovali zvýšiť rýchlosť až na 400 km/h. Výzbroj mal tvoriť kanón pod prednou časťou trupu a rakety na štyroch závesníkoch na pomocných krídlach. V trupe sa mohlo opäť prepraviť osem vojakov. Model absolvoval rozsiahle testy v aerodynamickom tuneli, avšak štátna komisia nevyhodnotila projekt lepší ako Mil-24 a ďalšie práce zastavila.

Kamov V-100

Po tejto skúsenosti sa zamerali na stavbu čisto bojového vrtuľníka a navrhli hrôzu naháňajúci silne vyzbrojený vintokryl, čiže stroj s dvoma rotormi na koncoch mohutného krídla a s menšou tlačnou vrtuľou v zadnej časti. V tomto projekte s označením V-100 mala byť dvojčlenná posádka vo vystreľovacích sedadlách umiestnená v tandeme za sebou. Aj tento typ mal dosiahnuť rýchlosť 400 km/h. Výzbroj s celkovou hmotnosťou až štyroch ton bola nesená na ôssmich závesníkoch pod krídlom, pričom ju dopĺňal na každej strane trupu kanón. Kvôli ľahšej preprave sa dali sklopiť nielen rotorové listy, ale aj celé krídlo sa dalo otočiť o 90 stupňov. Ani tento projekt nebol doporučený na realizáciu s odôvodnením, že prináša množstvo nových riešení a čas pre takýto revolučný stroj ešte nenastal.